V tejto časti podcastu Diagnóza Podnikateľ sa dozviete:
- Ako si vyberať správnych zamestnancov,
- v čom pomáha vytrvalosť v podnikaní,
- aké je to pracovať so svojím manželom,
- čo sú funkčné nápoje,
- prečo je potrebné poznať svoju hodnotu.
Dôležité odkazy z podcastu:
Chcete si podcast radšej prečítať?
Mojím dnešným hosťom je Lucia Tarnóczy. Lucia je spolumajiteľkou a výkonnou riaditeľkou spoločnosti Diva´s drink International, ktorá vyrába a predáva funkčné inovatívne nápoje nielen pre ženy po celom svete. Lucia je pôvodne umelkyňa, no už 10 rokov veľmi čulo podniká a práve preto je skvelou inšpiráciou pre všetkých, ktorí podnikať chcú tiež. Dnes sa porozprávame o jej biznis príbehu a o vytrvalosti, ktorá tento príbeh nevyhnutne sprevádza.
Lucka, vitaj.
Ahoj Editka.
Ja som veľmi rada, že si prišla. My sme sa spoznali v podstate nedávno. Neviem ani koľko to je, 3 týždne?
Asi 3 týždne, je to čerstvé.
Ale bolo to veľmi intenzívne, aspoň pre mňa.
Veľmi, a veľmi podnetné. Akože mne sa už dlho nestalo, že by som prišla domov a rozmýšľala som o tom, že koho som stretla počas dňa, naozaj.
Tak to ma úprimne teší, ja som na tom bola rovnako. Inak boli tam ešte ďalšie 2-3 baby, ktoré boli fajn, bolo to fakt zaujímavé.
Áno.
Stretli sme sa na akcii JA Slovensko, už nech teda to vysvetlíme tým, že počúvajú. Lucka, som rada, že tu budem môcť povedať o Tvojom podnikateľskom príbehu, ale tiež o tej vytrvalosti, pretože to bude dnešná téma, že pre to podnikanie tú vytrvalosť potrebujeme. Než sa k tomu dostaneme, každému človeku, ktorý sem príde, kladiem jednu otázku, aby sme to tak rozšoupli. Takže najprv Ti ju položím. Tá otázka znie: prečo by si Ťa, alebo vás, vaši zákazníci mali vybrať?
Pretože ponúkame niečo iné, ako je bežne dostupné na trhu, snažíme sa veci robiť inak, a snažíme sa uľahčovať ľuďom život. Ono sa to možno nezdá, ale tie produkty, ktoré vytvárame, tak ich vytvárame s tými najlepšími vedomosťami, aké máme, a pristupujeme k tomu veľmi, povedala by som – je to naša srdcovka a žijeme preto, čo robíme, a kladieme do toho naše najlepšie know how. Cez tie produkty sa snažíme ľuďom uľahčovať ich život. Žijeme rýchlu dobu a ľudia sa snažia hľadať zdravé veci, ktoré im krásne dajú to, čo potrebujú v tej najpohodlnejšej, alebo more convenient, taký spôsob, ako to užívať a brať.
Dúfam, že budeme mať priestor vysvetliť v tomto podcaste, že čo sú to vlastne tie funkčné nápoje atď. Ale zaujalo ma niečo z toho, čo si povedala. Vy sa snažíte zmeniť svet, v tej veci, čo robíte?
Áno, snažíme sa zmeniť svet, presne. 🙂
Lebo to tak znelo.
Áno, aj to robíme. Ja mám pocit, že to naozaj tých 10 rokov, 12, pardon, to už je 12 – snažíme sa robiť veci inak, a to je niekedy – mne sa extrémne páči názov tohto podcastu: vytrvalosť. Pretože keď chceš meniť svet, musíš byť neuveriteľne vytrvalý.
Rozumiem. Lucka, než sa dostaneme k dnešnej téme a potom ju budeme tak prepletať, toto je taká povaha toho podcastu, že rozprávame aj o biznis príbehu toho človeka, a potom o nejakej téme, čo je dôležitá pre podnikanie. Než sa k tomu dostaneme, najprv otvoríme ten biznis príbeh, dobre? Prosím Ťa, Ty si vedela odjakživa, že budeš podnikať?
Nie vôbec. Ja som vedela, že budem – ja, keď som bola dieťa, ja som mala taký sen, taký detský, že budem taká, áno, možno pani podnikateľka, nevedela som to v tom čase nejako charakterizovať, že čo budem, ale predstavovala som si, že budem chodiť v kostýmčeku do roboty s kabelkou a budem vlastne mať ľudí, ktorých budem manažovať, hej. V tom čase som slovo manažovať ešte nepoznala (smiech). Ale nejak tak vnútorne som to niekde vždy skryté mala, aj keď môj život sa uberal úplne že diametrálne odlišným smerom, teda tým umeleckým. A nakoniec som tu rovnako zakotvila, takže niekde som to napísané mala, že asi áno, budem podnikať.
Ty si mi povedala, než sme začali nahrávať, že o tom, že vlastne si umelkyňa, si už rozprávala v rôznych podcastoch, takže nebudeme to zbytočne rozpitvávať.
Ďakujem, som rada.
Chcela by som, aby sme sa rozprávali o tom biznis príbehu, ale prosím Ťa, tento podcast počúvajú ľudia, ktorí chcú podnikať, alebo sú to ľudia, ktorých zaujíma podnikanie, alebo tie príbehy atď. Potom sú to firmy, ktoré vlastne sa chcú inšpirovať ostatnými peer-mi, takže je možné, že nevedia o Tebe, tak len tak zľahka povedzme, čo si Ty za umelkyňa?
Umelkyňa, áno, ja som vyštudovaná profesionálna harfistka, čiže hrám na harfe, hrala som vlastne vo všetkých hudobných telesách v rámci Slovenska aj Českej republiky.
Jasné. Hneď som si predstavila vážnu hudbu, drinu.
Áno, to je pravda.
Tak teraz to podnikanie. Vedela si, že asi budeš mať nejakú takú riadiacu pozíciu, to si evidentne podľa toho, čo si rozprávala, si si snívala, ale nejako si sa k tomu podnikaniu dostala, že je to teda ten stav, že podnikanie. Tak k podnikaniu si sa ako dostala?
Vieš čo, ešte na margo toho vlastne, ja som jedináčik, a ja som veľmi taký individualista. Ja mám rada, nie som úplne za kolektívne športy. 🙂 A si hovorím, že keď aj by som nejaký hrala, tak chcem byť kapitán. Tak nejak vnútorne tie povahové črty nejaké také mám, že baví ma riadiť ľudí.
Vitaj v klube. (smiech)
(smiech) Ani nie tak riadiť tým, že potrebuješ si dokazovať niečo, to vôbec.
Jasné, že nie.
Ale určovať také veci, že toto áno, toto nie, takú tú stratégiu, a viesť ľudí k tým najlepším výsledkom, aby dosahovali tie najlepšie výsledky. Ale ako som sa k tomu dostala, ja som asi, nie je to jednoznačné, ako som sa k tomu dostala, je to naozaj dlhý príbeh, ktorý sa mi udial, ktorý asi tu ani nemá zmysel možno nejako vysvetľovať. Ale keď sa jedná o túto firmu, tak som si prešla vlastne úplne všetkými pozíciami, tzn. že ja som sa do Diva´s uchádzala ako obchodná zástupkyňa ešte pred jedenástimi rokmi, lebo to tak osud zariadil. Ja som predtým učila. V podstate prišla taká nejaká legislatíva alebo niečo, že vlastne moja zmluva skončila v júni a ja som vlastne nastúpila potom do práce až v septembri alebo v októbri. Tým, že som bola samoživiteľ, som sa osamostatnila veľmi skoro, tak som si potrebovala na to medziobdobie nájsť prácu. A už som dlhodobo vedela, že to učiteľstvo pre mňa nie je cesta, tak som začala veľmi intenzívne hľadať iný druh práce. Samozrejme som začínala ako office manažérka atď., ale veľmi málo firiem, a to je presne taký ten, bohužiaľ, musím to povedať, skostnatený prístup k určitým veciam, že ľudia skôr pozerajú na to, aký nadupaný životopis ten uchádzač má, namiesto toho, aby sa s ním porozprávali, aby si ho vypočuli. Lebo aj niekto, kto má v životopise napísané niečo úplne iné, môže geniálne vykonávať prácu, o ktorú sa uchádza, a to bol môj prípad. Ja som mala v životopise 10 orchestrov, a skúsenosti vlastne len v hudbe, a nikto ma tým pádom nechcel zamestnať.
Rozumiem.
Ja som dostala šancu práve v Diva´s. To je to, že Diva´s robí veci inak. Tým pádom inak pristupuje k ľuďom. To je niečo, čo na mňa tak zapôsobilo, že teraz, keď vyberám nejakých ľudí do tímu, tak pre mňa nie je dôležité, čo má napísané v životopise, pre mňa je dôležité, či ten človek má chuť pracovať a má chuť sa niečo naučiť. Ja som toho dôkazom, že aj niekto, kto má vyštudované umenie, tak vie sa vypracovať k tomu, že vie v podstate podnikať a viesť firmu.
Jasné. My sa inak snažíme o to isté, nie je to celkom jednoduché, pretože sú aj uchádzači na trhu, ktorí sú takí, vieš, striktne chcú hranicu, a on sa presne na tú pozíciu akoby hlási. Teraz nedávno sme inak rozoberali takú situáciu vo firme, že vlastne máme dosť veľa pozícií vonku na trhu, preto, lebo sme v raste, a potrebujeme to. Tak sme si normálne povedali, že urobíme takú združenejšiu pozíciu, a že vlastne to nám umožní teda vidieť rôznorodých ľudí práve preto – ono to ani nie je celkom jasné, že či z toho človeka bude najlepší projekťák, alebo produkťák, alebo čo. Čiže chápem Ťa, počujem Ťa. Áno, žiaľ, stáva sa to firmám.
Stáva. Je to tak. Pred tými jedenástimi rokmi to predsa len vyzeralo inak, ako to vyzerá teraz. Aj tá spoločnosť sa nejako posúva a rastie. Čo ma minule zaujalo veľmi, som videla iba také krátke video, Elon Musk, ako vyberá vlastne nových uchádzačov. Kladie 2 otázky: či čelia nejakému problému v živote, tí ľudia momentálne, alebo čelili, a ako ho riešia alebo vyriešili. Pretože keď ten človek vie vyriešiť ten problém v živote, akože veľmi v skratke povedané, hej, tak bude vedieť akýkoľvek problém vyriešiť aj v práci. Čo je akože naozaj, že v skratke výcuc, ale bolo to neuveriteľne pravdivé a pekné.
Je to pravda. Esenciálne je to.
Presne.
Tak ako si sa dostala k tomu podnikaniu? Zamestnali Ťa a čo ďalej?
Zamestnali ma. Ten môj príbeh je popretkávaný ešte aj tým, že ja som v tejto práci našla svojho manžela, hej. On bol zakladateľ, on mi dal teda možnosť začať pracovať a robiť niečo iné. Začínala som teda ako obchodná zástupkyňa a veľmi skoro sme sa do seba zaľúbili. Vytrvala som ešte nejaké 2-3 roky na tejto pozícii a potom teda táto značka mala odjakživa ambíciu exportovať, tak v podstate mi dal možnosť otvoriť exportný tím, alebo vôbec akože začať pracovať na exporte, a to bol tiež pre mňa akože životný challenge. Od tej obchodnej zástupkyne som chvíľku ešte robila aj office manažérku, a potom sme teda otvárali toto exportné oddelenie, a tam som začala bojovať na exportnom trhu.
Dúfam, že sa aspoň trošku k tomu dostaneme, lebo to musia byť obrovské skúsenosti, a rôznorodé. 🙂
Áno, veľmi rôznorodé. Aj úsmevné 🙂
Pokúsim sa pamätať si, ale prosím Ťa, aj Ty si pamätaj, fakt by ma to zaujímalo, aby sme sa k tomu dostali. No tak to vyzerá na taký, priznám sa Ti, ako si rozprávala, tak som mala pocit takej popelky. Hovoria Ti to?
Áno, krásne. Vieš čo, Ty si to teraz krásne pomenovala, nikdy to nikto nepomenoval, nikdy sa nesnažil k tomu vrátiť tak, že by to pomenoval, a toto je úplne krásne, budem si to pamätať. (smiech)
(smiech) To bolo taká vec, čo mi vyskočila v hlave, keď si to rozprávala. Muselo to byť veľmi zaujímavé obdobie, a by the way, ak budeme mať čas, tak možno sa dotkneme aj toho, že aké to je vlastne robiť so svojím manželom, so všetkým všudy. Ale zostaňme pri tom príbehu. Takže si vlastne dostala na starosti ten exportný tím. Za tým sa stalo čo, že dnes si CEO a spolumajiteľ?
Nejak tak prirodzene to vyústilo k tomu, že som viac a viac bola pri tých strategických veciach. My tým, že sme malá firma, takého rodinného charakteru, že naozaj my si tak aj snažíme tých ľudí vyberať, aby sme si rozumeli, aby sa nám dobre spolu pracovalo, všetko spolu zdieľame, nie je to o tom, že my si niečo hore rozhodneme a takto to bude, ale naozaj, keď sa riešia akékoľvek inovácie alebo nejaké stratégie, tak má čo k tomu povedať vlastne celý tím. Snažíme sa naozaj tých ľudí do toho vťahovať, aby boli pri zrode všetkých tých veľkých vecí, ktoré robíme. Tým pádom viac a viac som sa začala trošku uberať tým smerom, rýpať do tej stratégie, a môj muž teda videl, že ja som teda viac taká zorganizovaná, uprataná, priamočiara, tak by som to povedala, a on je ten, ktorý je taký ten vizionársky typ. Nejak tak to prirodzene vyústilo do toho, že sme si tie role trošičku začali prerozdeľovať až tak, že som si vlastne zobrala celé toto nejaké vedenie, a túto stratégiu, a držím to v nejakých opratách. On má na starosti to, čo ho najviac baví, a to sú inovácie, inovovať, a stále niečo vymýšľať. Takže nejak veľmi prirodzene to vyústilo presne k tomu.
Chápem. Ja preto sa tak detailne pýtam, okrem toho, že ma to zaujíma úprimne, Tvoj príbeh, že naozaj nás počúvajú rôznorodí ľudia, a mnoho ľudí poznám, mnoho, ktorí túžia podnikať. Teraz akože trýznivo proste to prevaľujú v hlave, a tie cesty môžu byť také rôznorodé. Jedna z možných ciest, že vojdete do firmy, nehovorím, že zrovna musíte sa zaľúbiť, ale dá sa aj tak, už aj takých ľudí som tu stretla, a aj sme sa tu rozprávali, že vlastne človek je pri nejakom projekte, a časom ukáže všetky svoje skills, a postupne sa aj rozvinie, a nakoniec skončí tým, že vlastne dostáva podiel vo firme, a môže ďalej už to chápať ako vlastnú firmu a proste ju viesť. Aj takto sa dá dostať k podnikaniu.
Toto je to moderné podnikanie pre mňa. Inšpirovať tých ľudí alebo resp. motivovať ich k tomu, že keď vidíte ten potenciál, tak to je tiež mojím cieľom v podstate, takto motivovať ľudí, aby neodchádzali, aby naozaj pracovali tak, aby kvázi na svojom. Toto je podľa mňa úžasné, úžasný prístup.
To ma zaujíma teda, že predsa len Ty si bola harfistka.
Áno.
A rozumiem, že príbeh bol taký asi celkom plynulý, podľa toho, čo rozprávaš, to muselo byť také prirodzené. Ale cez to všetko, mala si nejaké okolie, rodinu, z ktorej pochádzaš. Čo na to hovorili oni, že Ty si takto akože switch-la do sveta biznisu?
Musím povedať, že ja som z rozvedenej rodiny, čiže ja som žila s maminou dlhé roky. Mám samozrejme nevlastného otca, ktorého považujem ako za vlastného, som mala to v šťastie v živote. Moja mamina tým, že naozaj som sa od skorého veku musela, v úvodzovkách, starať sama o seba, lebo mamina chodila do troch robôt atď., takže už veľmi v skorom ranom veku som musela byť veľmi samostatná. Tak nejak sa to nieslo celým mojím životom, že do nejakých mojich rozhodnutí mi mamina nezasahovala. My, úprimne povedané, nie sme veľmi súdržná veľká rodina, povedzme taká trošku ako, nie sme ideálny príklad rodiny, tak som nikdy nečelila tomu, že by s tým mal niekto problém, alebo mi zasahoval do môjho rozhodnutia. Vždy verili, že to moje rozhodnutie je to správne, a aj keď nie je to správne, ja na to prídem, a to ma vlastne posunie, a poučí. Takto ja fungujem celý život, naozaj. Práve tie najviac negatívne veci ma vždy vystrelili niekam do výšin, a posunuli ďalej.
Podľa toho, čo hovoríš, sa mi zdá, že to isté je akože také kamarátske okolie, že vlastne Ty si nemala takýto ten – sú niektorí ľudia, musím Ti povedať, že boli príbehy, kde proste sa chytalo za hlavu to okolie, a hovoria tej druhej strane, že čo ti švitorí, Ty a podnikať v tomto.
To je to najhoršie, čo sa im môže stať.
Súhlasím.
Nemôže druhý rozhodovať o tom. A toto ja hrozne nemám rada, lebo ľudia sa boja vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Akonáhle vidia niekoho iného, že vystupuje, tak pre nich je to nepredstaviteľné, a tým pádom sa ho snažia stiahnuť naspäť. To je pre mňa niečo, čo chvalabohu, ja v svojom okolí nemám. Naozaj sa snažím obklopovať ľuďmi, ktorí majú podobné nejaké ciele v živote, stále rásť, a neboja sa vystúpiť z komfortnej zóny. Toto presne, čo si povedala, stáva sa to, veľmi často, a čítala som mnoho takýchto príbehov, že aj by niekto chcel, potom mu to trvalo xy rokov. Lebo aj tak došiel do toho štádia, že to chce robiť. Len to trvalo o pár rokov dlhšie.
Ale nevieš, či to nebola tá ideálna cesta, lebo to sa už nedá, to nezrátaš spätne. Podľa mňa dobrá rada v tejto veci je, že ak sa vám to začne diať, a vy to stále túžite, obklopte sa tými, čo vás podporujú.
Presne tak.
To môže pomôcť.
Áno veľmi.
Dobre. Podľa mňa teraz ešte poďme vysvetliť jednu vec, a dostaneme sa vlastne k tomu, že čo vy vlastne vyrábate, že ten segment, v ktorom podnikáte, on nie je ľahký segment, to je akože strava, funkčné nápoje, doplnky, a to je akože boost-ujúci segment, v ktorom sú milióny hráčov, niektorí sú veľmi akože, jak to slušne povedať, šuflikantskí, iní sú veľmi solídny, nie je to vôbec sranda, to je veľmi ťažký trh. Prečo tento a nie niečo iné, ľahšie?
Dnes už nevieš, čo je ľahšie, dnes už mám pocit, že ten challenge máme všade. My sme sa do toho pustili práve preto, lebo to chceme robiť inak. Je pravda, že FMCG biznis je náročný, ako si presne pomenovala, veľa šuflikantov sa do toho púšťa, ale my si razíme tú cestu tej inakosti a toho prinášania ľuďom. Pozeráme sa na to komplexne, robíme to inak. Toto je to, čo nás stále poháňa, hlavne v tej skostnatenej Európe, bohužiaľ, musím to tak povedať. Hlavne teraz, ešte keď sa vrátim k tomu šuflikantstvu, teraz veľa firiem zisťuje, ako táto kategória, v ktorej sme, rastie. Lebo pred dvanástimi rokmi, keď sme začínali, my sme vlastne túto značku vybudovali z myšlienky.
Chápem.
To je inak tá najťažšia vec, ktorá sa môže stať. 🙂 Iba máte myšlienku a teraz ju zhmotnite. Je to dlhá náročná cesta. Preto som povedala, že vytrvalosť je úplne nádherná téma, lebo od dňa 1 ma sprevádza. A toto, pred tými dvanástimi rokmi na Slovensku, nikto ani nechyroval, nevedeli, čo to je. Nehovoriac o Európe. Už tá kategória samozrejme populárna rastie, ale kedysi to tak nebolo. Čiže tá cesta toho, že ste pionierom v niečom, razíte tú cestu, ako malá značka, je sama o sebe náročná cesta, a teraz čelíme iným veciam. Samozrejme konkurencia, teraz presne čelíme tomu šuflikantstvu, kedy veľa firiem bez znalosti tejto kategórie, a vôbec toho, ako tieto produkty tvoriť, pretože to nie je len tak, že vytvorím si produkt. Tam naozaj je za tým alchýmia a nejaké know how. Tým, že sa do toho púšťa veľa firiem, zväčša pivári, lebo majú tie kapacity na to vyrábať, a povedia si jasné, táto kategória rastie a bude rásť. Tá predikcia na tie nasledujúce roky je naozaj vysoká. Tak sa do toho púšťajú. A tým pádom my sme sa ocitli v bode, kedy sme boli hádzaní do vreca presne s takýmito produktami, a to bol aj dôvod, prečo sme sa po dvanástich rokoch rozhodli pre veľký re-branding, ktorý sme akurát teraz dokončili. Takže bola to druhá taká náročná kvázi etapa. Ale to bol presne ten dôvod, že chceme a stále sme uhýbali. Vždy sme tej konkurencii uhýbali od dňa 1, tou našou inakosťou, a teraz sme to opäť pozdvihli ešte na vyššiu úroveň, presne pre toto.
Dobre, že to hovoríš. A podľa mňa je teraz čas vysvetliť, čo sú to tie funkčné nápoje, a prečo je to iné, ako nejaké iné nápoje, a z čoho ste sa chceli vlastne vyčleniť.
Funkčné nápoje sú nápoje s pridanou hodnotou. V podstate nie je to len nejaká ochutená voda, sladká voda, na čo sme zvyknutí, ale obsahuje naozaj dôležité minerály, dôležité vitamíny, rôzne funkčné látky, čiže také tzv. suplementy. Ja už teraz by som už týmto re-brandingom my už nebudeme ako keby v sekcii vitamínových vôd, alebo vôbec funkčných nápojov, ale ideme už skôr do suplementov. Lebo naozaj to dávkovanie, my celý čas sme mali veľmi vysoké dávkovanie. Naozaj, že ja neviem, uvediem príklad len pre porovnanie, ešte keď sme mali vitamínové vody, my sme mali 120 % odporúčanej dennej dávky vitamínov, šiestich vitamínov a jednej funkčnej látky, v porovnaní s konkurenciou, ktorá mala o niekoľko desiatok percent menej. My už sme sa vtedy nejak tak vyčleňovali. Len bolo veľmi ťažké vysvetľovať, neustále sme museli vysvetľovať, v čom sme iní, v čom sme lepší, lebo to nie je len o dávkovaní vitamínov. My k tomu produktu pristupujeme komplexne, pretože keď už raz hovoríme, že je niečo zdravé, tak to musí byť zdravé od A po Z, bez výnimky, bez akejkoľvek, nesmieme uberať na žiadnej kvalite. To znamená, že jednak plast, ktorý používame, chráni nutrienty vnútri, čiže je to naozaj veľmi kvalitný hrubý plast; výroba; aseptické plnenie za studena, čiže nezohrievame produkt, tým pádom ten produkt má naozaj veľmi sviežu chuť, nepotrebujeme používať žiadne konzervanty, čiže je naozaj čistý, vydrží rok, napriek tomu, že žiadna chémia tam nie je. Je to špeciálna technológia, sú možno 2-3 firmy v Európe, ktoré majú túto výrobu. Ale my to máme ešte vôbec akože posunuté o taký pharmastage. Naozaj je to pohľad na ten produkt ako celok, nie len o tom, že si vytvorím ochutenú vodu a dám do nej nejaké vitamíny. Je to to isté, a snažím sa to vždy laikom alebo teda niekomu kto je bežný spotrebiteľ vysvetliť, že to je to isté, ako keď si ráno človek dá vitamíny, alebo akékoľvek iné suplementy, či už v práškovej forme alebo v tabletkovej forme. My to máme rozpustené vo vode. Čiže je to adekvátna náhrada toho, ako keď si ráno dáte, ja neviem, xy tabletiek. Niekto napr. má problém s prehĺtaním tabletiek, niekto má problém to, že musím si to zamiešať, ochutiť, lebo keď je niečo v práškovej forme, musím si tam aspoň nejaký citrón vyžmýkať, alebo čokoľvek. Toto je už zarobené, vo vode rozpustené, s vysokým dávkovaním. Takže je to taký suplement, najjednoduchšie vysvetlené.
Chápem. Ja mám otázku, ktorá je taká provokačná.
Poď. 🙂
Prečo my nedokážem zo stravy dostať toľko výživových látok, čo potrebujeme? Prečo potrebujeme proste vodu, ktorá je s nejakými vitamínmi, alebo ďalšími vecami. Aj preto sa pýtam, lebo chcem povedať, že ja som teda striktný odporca toho, že ráno sa zobudíš, a dáš si tabletky, a tam sú vitamíny, pretože to je tak, že kto to preštudoval, vie, že z tohoto vyťažiť vitamíny je extrémne zložité pre to telo. Súčasne platí, že vôbec nevieš, či práve v ten deň potrebuješ viac draslíka, alebo potrebuješ viac sodíka, alebo či máš naozaj kŕče v lýtkach kvôli magnéziu. To je akože alchýmia brutálna. A riešenie je naozaj sa pokúšať o stravu a pitie, ktoré je vyvážené, ktoré ti to dá samé. Je to extrémne zložité, samozrejme. Takže prečo?
S týmto aj súhlasím. To, čo hovoríš, nie je vôbec provokácia, je to v poriadku, a áno, my by sme sa mali snažiť o vyváženú stravu, mali by sme sa naozaj snažiť o to. My ani nehovoríme, že sme v podstate náhradou stravy. My sme len doplnkom. To znamena, že keď si mám vybrať, keď to poviem teraz veľmi laicky, či si dám ochutenú nejakú sladkú vodu, lebo mám chuť na niečo sladké, alebo proste chcem niečo iné, lebo nie každý je zvyknutý piť iba čistú vodu, tak si radšej vyberiem zdravšiu alternatívu, keď už takéto niečo chcem. To je prvá vec. Druhá vec je, že mnoho vitamínov, minerálov, alebo akých iných funkčných látok, nevieme dostať zo stravy. Ja to uvediem na konkrétnom príklade. Tým, že je veľmi veľa rôznych diét, a ľudia sú vegáni, vegetariáni atď., nemajú tú stravu až takú vyváženú. Nech si tvrdia, čo chcú. Konkrétne koenzým Q10 je nesmierne dôležitá látka, ktorú má človek prirodzene v tele, vekom ju stráca, a koenzým vlastne dáva energiu priamo srdcovému svalu. Ľudia, ktorí majú problémy so srdcom, tak užívajú koenzým vo veľmi zvýšených dávkach. A najviac koenzýmu Q10 je v červenom mäse. Napr. taký vegán, alebo vegetarián, nemá šancu dostať koenzým.
Rozumiem.
A ty ho reálne naozaj aj v tele máš. To je to isté aj s kolagénom. Teraz kolagénový boom, všade vidíš kolagén, dávajú si ho do kávy, všade proste, neuveriteľne vybehol. Ale málokto si uvedomuje, že to nie je len o tom, že nasypem si kolagén do vody a mám krásnu pleť. Je kolagén taký, onaký, neviem aký, málokto vie, že kolagén máme presne. Je to súčasť ad jedna pokožky, kolagén je súčasť ľudského tela, a tak isto ho vekom strácame. Preto máme vrásky, preto vlastne aj starí ľudia majú zošúverenú kožu atď. Odchádza im kolagén z tela, to je úplne normálna vec. Takže my ho vlastne dostávame ako keby späť, ale to telo, veľmi laicky povedané, keď už ješ kolagén, on sa ti rozštiepi na aminokyseliny, a vlastne to len ti produkuje – to nie je, že kolagén ti poputuje teraz do kĺbika, alebo niekde. Ale vlastne on burcuje to telo, aby si vyprodukovalo kolagén sám.
Rozumiem.
To nie je, že ti poputuje a teraz zrazu máš krásnu pleť, nie je to tak. A to sú presne také tie mýty, ktorým spotrebiteľ najčastejšie čelí. Potom je prirodzené, že tomu neverí. A ešte, aby som veľmi v rýchlosti povedala, že prečo nie zo stravy. Áno, bylinky, veľmi podceňované atď., to sú všetko veci, ktoré my máme bežne dostupné, a nepoužívame ich. Takže áno, ešte raz opakujem, nie sme ako keby náhrada stravy, ale bohužiaľ, už nevieme toľko dostať prirodzene z toho ovocia, zeleniny, a z týchto všetkých vecí presne preto, lebo už sa vyrábajú samé chemické prefabrikáty. A to, čo do seba ako keby dávame, nie každý má k dispozícii si pestovať sám zeleninku, alebo piecť si chlebík atď. Už bohužiaľ to na nás číha na každom rohu. Tá suplementácia, to doplnenie týchto látok, je nesmierne dôležité presne z tohto pohľadu, takto by som to asi povedala.
Chvíľku sme sa aj o strave rozprávali, keď sme sa spoznali.
Áno.
Ja Ti chcem povedať, že ja celý život, to asi môžem povedať, že ja mám takú dohodu s tou mojou váhou, že raz víťazí ona a raz ja. Ale ono to súvisí so stresom a životným štýlom atď. A veľa som teda mala načítané už aj predtým, ale za posledné 4 mesiace som si teda dala obrovskú námahu čítať. A to sú také veci, že postupne sa ti to spája. Napr. magnézium, som naozaj donedávna nevedela, že je oveľa lepšie sa vykúpať v magnéziovej vode, lebo sa vstrebáva kožou, než proste piť. To nie je, že nevstrebeš, ale proste dramaticky lepšie to je.
Áno.
Tak je to so všetkým. A tam je problém podľa mňa ten, že vo všeobecnosti, keď sa budeme o tých výživových látkach rozprávať, že dnešná strava naozaj nie je dobrá. To, čo je bežne dostupné, to je zúfalstvo.
Áno, je.
Počula som štatistiku, že máme zhruba 60 000 akoby potravinových typov tovarov na svete, a rôznymi estimáciami odhadli, že v sedemdesiatich percentách je cukor. V sedemdesiatich. To málokto vie, že proste v klobáse, v slanine je cukor, to je akože nenormálne. Nechcem teraz zachádzať do tohto, ale chcem povedať, že strašne veľa času to trvá, kým človek si naštuduje, ako to je. A podľa mňa tam je tá informačná asymetria.
Presne tak.
Je to dosť ťažké pre spotrebiteľa sa rozhodnúť, že dobre, tak toto je firma, ktorá ma neklame, ona mi dáva naozaj zmysluplné veci, alebo druhá, ktorá je v tom istom segmente, rozpráva mi 2 na 3 na tom webe. A vieš, ty máš taký pretlak informačný, že to ako spotrebiteľ vôbec nevieš rozhodnúť. Čo robíte, aby ste vysvetlili tým svojim spotrebiteľom, že počúvajte, my sme niekto iný, my to chceme ináč?
Stále len vysvetľujem. Ja už som z toho vysvetľovania unavená.
(smiech)
Ale vysvetľujem, či už spotrebiteľovi, alebo aj obchodnému partnerovi, presviedčanie, vysvetľovanie, vlastne ono by možno stačilo len naozaj naučiť sa čítať etikety. Ja ako tu sedím, tak stojím si stopercentne za našimi produktami, že tam nijakým spôsobom neuberáme na kvalite. Našim cieľom je, keď uvidí človek náš produkt, povie si, že Diva´s, teraz už sa voláme CareLab Diva´s, tak čokoľvek vyprodukujeme z našej dielne, tak sa môže stopercentne spoľahnúť na to, že to bude kvalitné, a že to bude funkčné. To je našim cieľom, dostať to na takúto úroveň. A naozaj, my, čo sa snažíme, je učiť ľudí aby čítali etikety, aby porozumeli jednotlivým informáciám, aby niektoré veci hneď nezatracovali, lebo znejú tak, že im nerozumejú. To je taká nejaká základná edukácia. A fakt, pri deväťdesiatich percentách ti stačí prečítať si etiketu, tam sa všetko dozvieš. Keď tam máš tzv. Šindlerov zoznam, tak to nie je dobrý produkt.
Určite.
Ten clean label, nemať veľa ingrediencií, naozaj tam mať jednoduchosť. My sa, aj svet, alebo spoločnosť, my už sme presýtení všetkých týchto vecí. Mám taký pocit vnútorný, že sa trošičku vraciame k takej tej podstate back to basis, takej jednoduchosti. Začíname jednoduchosť v architektúre, jednoduchosť v stravovaní, naozaj nevyhľadávame niečo, čo má, ja neviem, milión farieb, a zoznam, jak naozaj Šindlerov zoznam, vyhľadávame takú tú prírodu. Ja teraz netvrdím, že my máme, ja neviem, používame tam samozrejme vitamíny, čiže tu dávame tam tie vitamíny, ale snažíme sa to všetko mať čo najviac na prírodnej báze. Rovnako sladenie. Je obrovský rozdiel medzi cukrami, medzi sladením. My sme absolútne proti sladidlám. My sme absolútne proti všetkému, čo je chemické, čo je vyrobené, my používame ovocný extrakt z karobu a z jablka. On má konzistenciu ako med. Čiže my vo všetkom hľadáme tie inovatívnejšie alternatívy.
Rozumiem.
Snažíme sa tým ľuďom vysvetľovať, v čom je rozdiel medzi nami a konkurenciou, a to je strašne náročná práca.
Mravenčia.
Veľmi.
Pri ktorej potrebuješ vytrvalosť.
Absolútne.
Tak by som sa vlastne chcela takto oblúkom dostať k tej téme nášho podcastu, tej odbornej, alebo tej takej tematickej. Prosím Ťa, Ty si už tak naznačila, že aj to detstvo si mala také, že vlastne Ťa to učilo. Tak ak to nie je veľmi citlivé, tak skús prosím Ťa, čo Ti to vlastne dalo, že si bola taká, že tá maminka evidentne sa musela starať, to si viem predstaviť, ale mať 3 práce, to je akože prúser. Čo Ti to dalo, že si musela sa tak postarať o seba?
Dalo mi to veľmi veľa, lebo akékoľvek prekážky, ktoré teraz sa mi dejú, a v podnikaní ich máme neúrekom, ich zvládam bez toho, aby som sa zložila z toho. Som zvyknutá na také challenge v živote. Tým, že naozaj ja som mala 5 rokov, sama som chodila do škôlky, chvalabohu sme mali škôlku cez cestu, ale už len ten pocit, že máš kľúče zavesené na krku, a ideš do škôlky, lebo mamina išla do roboty. A fakt mala 3 roboty, nebolo to úplne jednoduché. Ale pre mňa to bolo nejaké prirodzené. Chvalabohu za to, lebo ja som teraz naozaj taký človek samostatný, a pri tom biznise, a zvlášť to, ako to robíme my, že máme medzinárodné ako keby obchody, medzinárodné kontakty, stretávaš sa s rôznymi situáciami, tak som z nich nebola prekvapená, nezložila som sa. Samozrejme, poplakala som si večer doma, do vankúša, nie som samozrejme z ocele. Ale nejak tak nie som citovo labilná. Viem sa vysporiadať tým pádom s rôznymi situáciami. Nepotrebujem neustále chváliť, držať za ručičku atď. Samozrejme mi dobre padne, keď mi raz za čas niekto povie jasné, robíš dobrú robotu. Ale nepotrebujem to počúvať. Sú takí ľudia, ktorí potrebujú za každú jednu vec pochváliť, a toto ja neviem úplne dávať, lebo nie som úplne na to tak zvyknutá. 🙂 Ale mňa to sprevádzalo presne od toho detstva, že som sa sama musela postarať, v úvodzovkách samozrejme, a potom aj to štúdium, hranie na harfe nie je úplne easy. Boli to 6-7 hodinové cvičenia denne, 6 rokov v kuse, bez prestávky.
Fakt?
Áno. A nebolo to jednoduché. Krvavé mozole som mala, dokonca som mala ruku v dlahe, čo som ju mala presilenú. Nehovoriac o bolesti chrbta atď. Brala som to ako bežnú súčasť, pretože som tak zvyknutá. Ja som za to, musím povedať, veľmi vďačná, nemôžem sa sťažovať. Ja nemôžem povedať, že by som mala, že by som niečo nemala v živote, že by bolo niečo uprené. Napr. aj takej tej skromnosti som sa naučila, že áno, toto teraz nemôžeš mať, tak to nebudem mať, a svet sa proste nezrúti. Ja som rada za tieto výzvy v živote, aj keď už som trošku unavená, už by som akože chcela mať taký easy life, ale verím, že k tomu dospejeme, keď narastieme, to je naším cieľom, narásť a v podstate mať tak dobrých ľudí, aby ma odbremenili od množstva práce, ktorú musím teraz stále vykonávať.
Ja Ti musím povedať, že teraz je podľa mňa dobrý čas, aby sme povedali, že, než sme sa pustili do tohto podcastu, tak mali sme takú trošku depkoidnú debatku.
Áno, to je pravda, to je presné.
Ja som sa rozhodla, že normálne to tu povieme.
Áno, povedzme to.
Podľa mňa sa tu strašne veľa ľudí teraz takto cíti, že máme takú bezprecedentnú dobu, že potom má človek tendenciu vidieť len to negatívne, a ono to nie je tak, že teraz akože sa magic wand-om, čarovnou paličkou, sa nastaví, že budeš pozitívna. Je to tak, že je to náročné. Stúpajú ceny, nedá sa spoľahnúť na dlhodobo dodávateľské vzťahy.
Máš neistotu.
Všade je neistota, kde sa obzrieš, je neistota. Ideš na pumpu, plus 20 EUR, ideš do potravín, plus 20 EUR na každom nákupe, niektorí ľudia sú fakt v existenčných problémoch. Sekundárne sa to strašne prenáša do práce kadejako, ľudia sú proste frustrovaní, stresovaní.
Presne. Ja, keď som prišla, som hovorila, že nemám rada skepticizmus, práveže presne celý ten čas sa my vo všetkom, keď sú nejaké problémy, snažíme hľadať riešenia. Ale niekedy už si tak unavený, že už si proste musíš tak akože vypustiť paru, a povedať si áno, toto je zlé, teraz som nešťastná, negatívne naladená. Hovorím si, že áno, keď som tak nad tým rozmýšľala, keď som sem išla, ja som sa veľmi tešila. Ja milujem takéto projekty, alebo takéto podcasty, kde si vieme zdieľať veci. Pretože je úžasné počuť, že v tom ten človek nie je sám, a že sú teda ako tematicky zamerané, že áno, že sú to aj iní podnikatelia, ktorí vlastne čelia tým istým problémom, len v bledomodrom, a to je úžasné. Naozaj niekedy stačí vedieť, že v tom nie si sám, a to ti pomáha potom zas vytrvať, zasa sme pri tej vytrvalosti. Proste ideš. Ja som sa sem na jednej strane tešila, na druhej strane áno, nemám úplne jednoduché obdobie naozaj. Hovorila som, chýbajú nám ľudia, kvalitní ľudia, exekuujem si všetko, nielenže si to vymyslím, ale ešte si to musím aj vyexekuovať. To je akože extrémne únavné. Robím od rána do rána, a v podstate hocikto mi teraz zavolá, tak už som taká skeptická, že sa normálne sama nad sebou zamýšľam, že haló, normálne sa spamätaj už, lebo toto nie si úplne ty, ale nejak tie okolnosti ťa k tomu nútia. Trošku sme tu upadli do takej letargie, ale treba to povedať, treba si to nahlas vysloviť, a otriasť sa, a zasa ísť ďalej.
Vieš čo, ja mám napríklad nespavosť, ale naozaj preto, lebo proste rozmýšľam o tých našich ľuďoch, potom o zákazkách, potom o tom, hentom, tamtom. Ja chcem povedať, že aj pozitívne máme správy, aspoň ja teda. Mne veľmi pomáha ukotvovať si, znova si to uvedomiť, že čo je správne, ktoré veci sú už dobré v mojom živote, alebo vo firme sú už dobré, alebo čo sme dosiahli. Ale nie preto, aby sa človek chlácholil, ale fakt si uvedomí, že z každej krízy vyjdeš silnejší. Z každej.
Áno. Nie sme zvyknutí si povedať, čo sme urobili dobre.
Nie, vôbec.
Lebo stále ideme, že čo ešte sme neurobili, alebo čo sme urobili zle, ale nevieme si povedať, že koľko dobrej roboty je za nami. Toto má naozaj každý problém, obzrieť sa a povedať si: za mnou je kus dobrej roboty. Toto niekedy extrémne takáto maličkosť pomáha, ale je to náročné urobiť to.
Raz som bola v jednej takej meditácii, kde ma viedla jedna moja dobrá známa, ktorá teda mentoruje a koučuje. Nezabudnem na to, lebo hneď mi to tu vybehlo, jak si rozprávala. Povedala mi, že skús zobrať malú Editku, svoju, normálne starú takú, že keď mala 10 rokov, 5 rokov, a zober ju, nech sa stretne s tvojou dnešnou Editkou a nech jej tá dnešná povie, že počúvaj, len aby si vedela, všetko zvládneš.
Áno, presne tak.
Toto je podľa mňa taký postoj, ktorý môže v tomto zložitom stave pomôcť.
Určite, aj pomáha.
Aj pomáha, súhlasím. No a vytrvalosť ešte pomôže. 🙂 Takže poďme na to sa pozrieť.
Dobre, pochopila som, že teda aj v detstve si vlastne mala také podnety, toto Ťa formovalo, potom si išla ďalej, aj to štúdium bolo náročné. Ako to vlastne kultivuješ v tom podnikaní? Skúsme tak niečo, nemusíme všetko, celý priebeh, ale naozaj skús tak povyťahovať. Ja neviem, ako ste tvorili produkty, alebo keď ste si rozdeľovali tú prácu s tým manželom. Vytiahni hocijaké momenty. Tá otázka vlastne znie takto: v čom Ti vytrvalosť pomáha a prečo je absolútne nutná v tom podnikaní.
Pomáha mi prekonávať každodenné prekážky, pretože podnikať, a je jedno úplne, v akom segmente to je, tá vytrvalosť je nesmierne dôležitá. Nevzdať sa pri prvej prekážke, pretože ona príde, a príde ich niekoľko. Aj keď si povieme, že už máme zastabilizovanú firmu, tak budete riešiť úplne iné veci. Na to treba byť pripravený, pretože to, že má niekto, ja neviem, niekoľko miliónovú firmu ešte neznamená, že mu je každý deň dobre, že nerieši problémy. Čím väčšia firma, tým väčšie problémy, to je proste tak. Takže ono treba byť na to pripravený.
(smiech) To je ako s deťmi.
Áno. Nemám síce deti, ale poznám to, ja som učila, ja viem, čo to je. (smiech) Takže verím tomu. A toto je niečo, čo si naozaj na začiatku treba povedať. Pre mňa je tá vytrvalosť taká nejaká prirodzená, že ja som sa k nej nemusela nikdy nútiť, učiť, nič podobné, nejak som išla, presne tá minulosť, lebo v detstve sa nám všetko formuje, či chceme alebo nie. Tam sa nám vytvárajú tie vzorce atď., a má to veľký vplyv na to, ako v podstate reagujeme na niektoré situácie teraz. Niektoré vieme ovplyvniť, niektorým sa vieme naučiť, a niektoré máme prirodzene. Takto to nejak laicky ja vnímam. A keď sa spätne pozriem, ako vyzeralo moje detstvo a, ako teraz pristupujem v podstate k riešeniu problémov. A pripomeň mi tú otázku. 🙂
Otázka znela, kde všade v podnikaní Ti vlastne tá vytrvalosť pomáha, a prečo je nevyhnutná pre to podnikanie. Také dve časti to malo. Čiže na tú druhú si podľa mňa v zásade odpovedala, to je bazálna taká súčasť toho celého.
Skúsme také reálne situácie, aby si tí ľudia vedeli, čo počúvajú, predstaviť, že niekedy vlastne, keď riešiš problém, tak to je normálne že nekonečne. Ty vyriešiš prvý, druhý, siedmy krok, 2 roky dobre, a môžeš sa znova obzrieť, a zasa to môžeš ísť robiť.
Vieš čo, musíš byť aj taký perzistentný v tomto. Ja som sa minule kolegu pýtala – lebo my si dávame feedback-y vzájomne, ja tak isto prijímam feedback aj sama na seba. Je nesmierne dôležité pre mňa takisto sa posúvať, a netvrdím, že pretože stojím na čele firmy, tak automaticky všetko robím dobre. Vôbec nie. Aj ja som len človek, aj ja robím chyby, a rada počúvam okolie. Rada dostávam feedback-y, pretože tie nás posúvajú. Musia byť samozrejme konštruktívne, nemôžu byť, že ja si myslím, lebo toto je môj názor atď. Môže to byť jeho názor, aj môj názor môže čokoľvek byť, ale teraz sa musíme stretnúť niekde v strede a nájsť nejaký kompromis. Len to som chcela, že áno, pýtala som sa kolegu, už neviem, pri akej príležitosti to bolo, a povedal mi, že áno, ja som veľmi perzistentný človek. V podstate stále kontinuálne pracuješ. Tam ti zavrú dvere, odídeš oknom, alebo zaklopeš na okno. Asi tá perzistentnosť je asi také niečo, čo mám.
Boli nejaké cesty, nejaké momenty, ja neviem, to môže byť dodávateľ, to môže byť napr. to vylievanie sa na cudzí trh, že si si povedala dobre, tak toto sú všetko už známky, že toto asi nie, že to už nie je otázka vytrvalosti, ale že okej, tak teraz treba počúvať tú realitu, ona mi dáva jasne najavo, že tadeto nie je cesta?
Áno, s týmto súhlasím, to je dobrý bod. Lebo tiež sa dostaneš do určitého stavu, kedy si povieš a dosť. Ad jedna, potrebuješ poznať svoju hodnotu, hodnotu seba ako človeka, a ešte aj hodnotu firmy, čo mi ešte stojí za to, aby som ako keby prekračoval a išiel ďalej, a čo už nie, čo už je cez hranicu. Asi by som to pomenovala, že poznať tú svoju hodnotu, akúkoľvek. A povedať si, že nie, toto už je cez. A boli aj také situácie. V začiatkoch, kedy si bol závislý od nejakého, ja neviem, zákazníka, alebo dodávateľa, alebo čohokoľvek, a tlačil ťa do takých vecí, ktoré boli úplne neúnosné a neprípustné, tak vtedy je to hop alebo trop. Vtedy si musíš proste povedať, že radšej to stratím, ale v konečnom dôsledku viac získam. Ja chcem len uviesť pri tejto príležitosti, ja som čítala teraz nedávno jednu knihu, Matthew McConaughey – Životom na zelenú. Nádherná kniha (veľmi rada inak čítam knihy). Táto kniha na mňa veľmi zapôsobila, a konkrétne jedna časť, kedy on sa kedysi profiloval za herca romantických komédií. Urobil si na tom veľa peňazí, a bol tak ako vyprofilovaný. A potom si povedal, že ale toto nie je on, toto nie je to, čo ho baví, toto nie je to herectvo, ktoré vlastne chce do toho dať. Začal odmietať vlastne ponuky, odolával, a povedal si, že možno to bude trvať pár mesiacov, že dostane potom nejakú ponuku. Trvalo to konkrétne 2 roky, 2 dlhé roky bez príjmu, bez práce, ale vydržal, a potom sa to preklopilo, získal Oscara, a získaval presne tie role, pre ktoré sa narodil, pre ktoré je takým hercom, akým je. To na mňa tak zapôsobilo, že si hovorím áno, niekedy to žiaľ si vyžaduje obrovské zaprenie.
Aj obete.
Aj obete, presne tak. Ale treba si za tým stáť. Lebo keď poznáš svoju hodnotu, tak ono to potom príde, ono ťa to niekde počká, takže asi takto by som to prirovnala.
Jasné. Stále sa chcem dostať k takým nejakým konkrétnym príbehom, tak skúsme ísť takou linkou. Predstav si, že čo ste všetko už vyrobili za produkty, aj vôbec, že ako to vyzeralo predtým, ako to vyzerá teraz, keď tvoríte produkty. Skús povedať nejaký príbeh, kde proste tá vytrvalosť Ti pomohla, lebo na konci dňa to bol fakt fajn úspech, že vlastne akoby bez toho, že by tá perzistencia tam bola, tak by to vlastne nebolo prišlo.
Asi by som uviedla Ameriku. Tá Amerika bolo niečo, že my sme v podstate ako firma v rámci FMCG, jedna z mála, ktorá sme sa dostali za tieto hranice, reálne sa tam predávame, a reálne sme sa tam aj udržali, zatiaľ, musím si zaklopať.
Lebo je to veľmi ťažký trh.
Je to extrémne ťažký trh. Každý vám povie, že ale veď v Amerike už je všetko, už tam sa nedostaneš. Čo je paradox, že nám sa to za celý ten čas nestalo, že by nám niekto povedal, ale takéto niečo tu už je. Takže to mi dáva stále takú tú silu toho, že áno, je to niečo, kde našli sme tú dieru na trhu, robíme to dobre, len treba vydržať. My sme v roku 2016 založili vlastne pobočku v Amerike, nie vedome, nešli sme do toho s tým, že áno, idem si založiť pobočku v Amerike, alebo že idem podnikať v Amerike. Nejak tak okolnosti nás k tomu, v úvodzovkách, donútili, že sme sa vlastne na tento krok podujali. My sme až po štyroch rokoch od založenia pobočky urobili prvý biznis. A to bolo presne o tom, že stretávaš sa, skúšaš to, stojí ťa to aj určité nejaké investície, stretávaš sa s prekážkami, prekročíš ich, prídu ďalšie. Naozaj, vystriedali sme asi 3-4 obchodných partnerov za tú cestu. Neľutujem to, lebo nás vlastne naučila presne to, ako to robiť a ako to nerobiť. A nakoniec sme sa tam aj tak dostali. Teraz neviem, či som naplnila Tvoje očakávania, lebo ja niekedy mám veľký pretlak myšlienok a toho, čo všetko chcem povedať, lebo fakt som za tých 12 rokov zažila mnohé príhody, a normálne, že všetko chceš povedať v jednej vete. (smiech)
V pohode, ja sa dopýtam. Vieš, čo ma zaujíma? Či uprostred toho procesu si mala taký pocit, že už stačilo, už pôjdem preč. A skús mi prosím, lebo toto môže byť cenné, povedať, čo nakoniec predsa len rozhodlo. Vyspali ste sa na to trikrát, čo si spravila?
Vyplakala som do vankúša. 🙂 Bolo to náročné v tom, že ad jedna, komunikuješ s inou mentalitou, nekomunikuješ vo svojom rodnom jazyku, komunikuješ na obrovskú diaľku. Tento biznis, a ja celkovo som človek, čo sa rád stretávam, čo má rád osobné stretnutia. Pretože my nepredávame iba produkt, my predávame príbeh, emóciu. My nie sme takí, že tuto máš produkt, tam ho zalistuj, daj ho na policu, stojí toľko a toľko. Vôbec nie. My naozaj máme tú pridanú hodnotu aj cez iné veci, preto je nesmierne dôležité stretávať sa osobne. A toto bolo náročné, tam bolo veľmi veľa prekážok. Stávalo sa, že ľudia mi nedvíhali telefón, neodpovedali mi na maily, keď mi aj zdvihli, tak mi hovoril, že ja ti nerozumiem, zložil mi telefón, proste to boli také negatívne veci, ktoré sa ti stávali, že som sa jeden deň vyrevala, povedala som, že ja už to zatváram, že končím proste, nemá to zmysel. Na druhý deň sa zobudíš, niečo sa stane, hocijaká nejaká malá vec, nejaký pozitívny impulz čohokoľvek, a povieš si, že nie, ešte idem ďalej, idem bojovať. Proste ráno vstanem, utriem slzy a idem ďalej. Bolo veľa takýchto situácií, kedy naozaj úplne ku mne pristupovali ako, v úvodzovkách, k poslednej handre, však čo si ty, kto si ty, ja ti ani vlastne nerozumiem. Rozprávaš ich jazykom, snažíš sa proste hrať ich hru, podľa ich pravidiel, napriek tomu je stále všetko zlé, lebo on si je vedomý svojej pozície, on si je vedomý svojej sily, svojho trhu, a tak k tomu pristupujú. Takže v tom je to náročné. Ale hovorím, za celú tú cestu sa vždy stalo to, že už aj keď si bol tesne pred tým, že to už nemá zmysel, tak vždy sa niečo stalo, čo ti povedalo, že ešte to ten zmysel má.
Jasné.
To boli také tie veci, ktoré mi chodili do života, a celých 11-12 rokov mi chodia. Ja poviem na rovinu, veľakrát som mala v sebe také, že už nevládzem, už nevládzem ďalej, tlačiť to, že zavrime to. Ale vždy sa niečo stalo, čo ti to nedovolí. To viem, že keby sa to stalo, tak je to tá najväčšia chyba, ktorú urobíme.
Z toho, čo rozprávaš, ja počujem, že Ty často siahneš do svojich vnútorných zdrojov.
Áno, veľmi často.
A predsa len, keď už nie sú vnútorné zdroje, kto alebo, čo Ti ďalej pomáha?
Tým, že robím so svojím manželom, tak sme vlastne obidvaja na jednej lodi. Nemá nikto tú záchrannú kotvu, pretože sme vsadili všetko na jednu kartu. Keď je zle, tak je zle obom, nie je to tak, že zle zažíva len jeden, a ten druhý ťahá. A keď je dobre, tak áno, zas je dobre obom. Ale bohužiaľ tá realita, a treba to pomenovať, každému, kto chce podnikať, musí byť pripravený na to, že bude zle. A vtedy potrebuje naozaj byť pripravený na to, že bude čeliť týmto veciam. Takže nehovorím, že je všetko iba negatívne, ale treba hovoriť o tom, že áno, je toho viac negatívneho, keď staviaš niečo z myšlienky, a máš tie globálne ambície, že nevyrábaš rožky, a nepredávaš to tuto vedľa v pekárni, v malom samozrejme, úplne v malilinkom. Máme to tak, že sa striedame, že ja upadám, tak vtedy sa zmobilizuje môj muž, keď on padá, tak sa musím zmobilizovať ja. Mám úžasných priateľov, veľmi blízke priateľky, ktoré mi pomáhajú. Mám naozaj skvelých kolegov, že sme v tom nejak spolu. Je dobré sa obklopovať ľuďmi, ktorí ti pomôžu, keď nevládzeš, tak akoukoľvek maličkosťou ti uľahčia tvoju trápenku. 🙂
Kým sa znova z vnútra nezregeneruješ.
Áno, presne tak. Musíš proste nájsť spôsob. Nemám na to nijaký liek, nie je na to nijaká štandardná formulka. Každý máme ten svoj vnútorný svet iný, každý riešime problémy inak, a každý máme iné záujmy. Možno to znie ako klišé, ale treba si naozaj nájsť niečo, čo toho človeka napĺňa a baví, a tomu sa venovať v tých časoch. Ja som napríklad v ťažkých časoch, mala som obdobie, kedy som si kúpila farbičky, temperky, a kreslila som. Potom som mala obdobie, keby som veľa čítala, a potom som mala obdobie, kedy som si sadla za harfu a hrala som čokoľvek. Treba sa počúvať, ten svoj vnútorný svet. A čokoľvek to je, treba to urobiť.
Vieš, čo podľa mňa teraz je čas, aby som povedala ja niečo osobné, a pochopíš to za pol minúty. Ja som dlho rozmýšľala, či to na tento mikrofón poviem. Akože nie, že v tomto podcaste, ale vôbec v niekoľkých dieloch. Mne sa podarilo koncom roka skoro vyhorieť, možno som aj vyhorela, ja to tak slušne volám sama pred sebou, a veľmi vážne som zvažovala, či ešte chcem nahrávať tento podcast. Lebo to často, keď sa ma pýtajú ľudia, že jak to vlastne robím, nie je to celkom normálne na mojej pozícii toto robiť, tak pre mňa toto je balans normálne, to je tá vec, jedna z tých, ktoré mňa balansuje. Mám ich viac, a bez toho by som ja nemohla robiť túto pozíciu tak, ako ju robím. Lebo ja som tiež taký človek s vervou. (smiech) Nikdy nekončiacou.
(smiech) Áno, môžem potvrdiť, za ten krátky čas, čo sa poznáme.
Povedala som si vtedy, že musím všetko vypustiť. Našťastie som mala prednahraté nejaké 4 epizódy, a za ten čas, čo sa oni vypustili, tak sa mi podarilo sa kompletne zregenerovať, alebo teda nie kompletne, ale natoľko, aby som zase bola OK. Lebo jednu vec som nechcela, aby to pocítila firma a ľudia.
Lebo máš zodpovednosť.
Samozrejme, že to pocítili, a aj týmto sa im chcem ospravedlniť všetkým, a ďakujem všetkým, ktorí to chápali, a ma držali. Aj mňa kolegovia držali nad vodou, ani to mnohí niektorí ani nevedia, čím vlastne ma podržali nad vodou. Tak chcem len povedať, že ten rozhodovací moment bol, ja som naozaj bola presvedčená, že prestanem s tým, lebo som vypustila kopec ďalších vecí zo života. A potom som sedela s jednou kamarátkou svojou, budem ju menovať, s Ankou Hudákovou, tá tu bola v treťom podcaste. Tá mi proste opakovane, raz na jednej večeri, potom proste pri jednom takom akože telefóne, potom takto si pamätám tuto v tejto kancelárii, na druhej strane, hovorí: to, že to máš rada, to je kde v tvojom rozhodovaní? A to bolo podľa mňa to najdôležitejšie nakoniec.
Výborné. Niekedy stačí len to.
Ona to vie, ale ona spôsobila, že som si povedala, že musím nájsť nejaký spôsob, ako to robiť trošku s menej energiou, ale proste neprestanem s tým, lebo to je ten balans, jedna z tých nožičiek, čo mi robí radosť.
Niekedy stačí jedna veta, jedno slovo, ani to ten človek nemusí nejak sa o to snažiť, vedome to vyhľadávať. Lebo veľa ľudí má tendenciu, že keď sa niekomu posťažuješ, tak oni sa snažia ti niečo povedať, len aby ti povedali. Niekedy aj nemusí nikto nič povedať, aj to ti stačí, lebo ti pomôže už len tým, že si ťa vypočuje. A niekedy možno stačí presne nejaká veta, ktorá zdanlivo je nijaká.
Alebo všehomíre je to presne tá, ktorú si potrebovala.
Presne tak. A toto je nesmierne dôležité. Mať tú skupinku tých ľudí okolo seba, ktorí ťa v ťažkých časoch vlastne v tomto podržia, určite. A som rada, že si to povedala, lebo vedieš veľkú firmu, v porovnaní s tým, čo robíme my, a je úžasné to počuť. Presne, veľká firma, väčšie problémy, malá firma, menšie. Ten problém tam je vždy v nejakom meradle.
Presne tak. Podľa mňa teraz je čas na takú peknú príhodu nejakú. 🙂 Už v mnohých podcastoch som to vysvetľovala, tak to len v skratke poviem aj Tebe, že dostala som podnet, že teda netreba len o vážnych veciach, treba vedieť, kedy sa smiať. Takže prosím Ťa, to podnikanie Ti muselo priniesť kopu všelijakých vtipných príhod. Daj nejakú, prosím Ťa. Vtipnú príhodu, ktorú by si chcela teda aj do éteru vyrozprávať, lebo sú aj také, ktoré sa nedajú. (smiech)
Áno, ďakujem, už som sa išla do toho pustiť. (smiech)
Ja mám tri. Sú krátke. Jedna je, že v mojich začiatkoch, samozrejme medzinárodných, kde mne vždy v angličtine robili problém číslovky, ja ich ťažko vnímam, ťažko ich rozprávam, takže boli sme na obchodnom rokovaní s partnerom v Poľsku, kde som im tam paletu produktov proste predala za nejaké 1,50 EUR, všetci sa začali strašne smiať, a ja som nechápala, prečo. Potom som vlastne pochopila, že trošku som rádovo inde.
(smiech)
Rádovo naozaj akože paleta produktov, kde máš 1500 produktov na palete, tak predáš si to za 1,50 EUR, lebo základné znalosti proste čísloviek.
Potom som mala jednu takú príhodu v Amerike, sedela som vlastne za stolom takým, kde sedelo ja a sedem chlapov, v Neshville. No čo je v Nashville, nič.
Kukuričné pole.
Áno, presne. A ešte tam majú aj prízvuk, ktorému nerozumieš. To je taký prízvuk úplne že šialený. To boli chlapi v priemere 60 rokov mali, hej, tak si to vieš predstaviť, takí nashvillskí chlapi. Bola som tam teda ešte s jedným už priženeným Američanom, lebo on bol pôvodne Holanďan, ktorý 20 rokov žil v Amerike, takže to bola jediná moja nejaká spojka. A keď som bola na tom mítingu, tak proste stalo sa mi bežne, že mi prekladal z angličtiny do angličtiny. Nashvillskí chlapci niečo povedali, a ja kukám naňho, aby po anglicky to teda ešte teraz zopakoval.
(smiech)
To zväčša akože takéto veci sa mi diali.
A posledná vec je, že stáva sa nám bežne, že my sme teda o niekoľko krokov vpred, a my sme šialený tím, my proste dokážeme – (smiech) teraz som si spomenula, my sme dokázali proste podpísať zmluvu, všetko v Amerike urobiť za jednu jedinú noc.
To fakt?
Malý tím znamená, že vieš byť flexibilný, tak, že spravíš všetko overnight. Prisámvačku. Ale to je akože iný príbeh. Ale my už sme veľakrát mali predaný produkt bez toho, aby bol vyrobený, ešte vôbec nejako dotvorený. Ale my už sme ho dokázali predať. To sú proste také tie šialenosti, ktorým čelíme. Nebojíme sa ísť do výziev, a práve naopak, akože niekedy mám pocit, že ich ešte aj vyhľadávam. 🙂
(smiech) Určite ich priťahuješ.
Áno, na 100 %. Takže takéto nejaké príhody. Neviem, či to bolo pre niekoho smiešne, pre mňa je to smiešne, keď si to akože tak uvedomím, že aké foa… – ja nehovorím faux pas, ale foyer, sa mi stáva.
(smiech)
Takže mala som ich niekoľko v mojej profesionálnej histórii v rámci medzinárodného obchodu.
To je inak celkom dobré, nie, že podnikanie prináša aj takéto veci.
Prináša. A treba si urobiť aj srandu sám so seba. Lebo ja, čo naozaj nemám rada, sú také tie úplne zošnurované veci, také, že prídeš niekde, a každý sa vlastne tvári. Pritom sme všetci – ja mám rada spontánnosť, ja som človek, ktorý proste povie veci tak, ako sú, a rada chodím s partnermi už na tú večeru, presne už po tom mítingu, lebo zrazu ich spoznáš v úplne inom svetle, a uvedomíš si, veď on je taký istý človek, s takými istými problémami, záujmami, ako aj ty. Nepotrebujeme sa na niečo hrať. Buďme takí, akí sme. A ten biznis a ten pracovný vzťah je potom omnoho jednoduchší. Pre mňa sú vzťahy v tomto biznise nesmierne dôležité. Preto ja som skôr taký človek, čo nemá, ja neviem Wikipédiu úplne v hlave, že používam samé cudzie slová na všetko, a som strašne strojená, vôbec nie. A práve veci beriem emočne, a nemyslím si, že to niekedy bude inak. Pre mňa tá emócia, ten príbeh, tá ľudskosť sú asi na prvom mieste v tomto.
Tak ja dnes budem mať prezrádzací podcast, tak prezradím ešte jednu.
No to je úžasné, poď. 🙂
Ja, keď som tento podcast si tak zakladala v hlave, tak ja som si povedala, že ja sa pokúsim pomôcť zo svojej pozície ženám. Ale veľmi nerada to robím prvoplánovo. Takže som sa rozhodla, že sa pokúsim, ak to len bude možné, viac žien sem volať ako mužov, podnikateliek, pretože moja skúsenosť je, že mnoho žien si veľmi neverí, hoci sú naozaj akože extrémne talentované. Takže aj tie otázky, čo sa týka akože žensko-mužských vecí, ja kladiem tak decentne, tak aj teraz tak decentne položím, ale sa mi to tak hodí, lebo hovoríš, že si sedela v tom Nashville, a len samí muži. Prosím Ťa, mám dve otázky, a keď zabudneš, tak položím ešte raz tú druhú. Prvá je, že či vôbec stretávaš tú mužsko-ženskú otázku, a keď áno, ako sa s tým vysporiadavaš? A tá druhá je, že ako sa Ti robí s manželom?
Áno, stretávam sa veľmi často, pretože vôbec akože obchod, a vôbec tieto obchodné pozície, alebo vôbec manažérske pozície sú, žiaľ, veľmi zastúpené mužmi. A keď príde niekde žena, ktorá mlado vyzerá, hovorím to, pretože nie som presvedčená o tom, že mlado vyzerám, ale dostávam tento feedback. 🙂 Musíš sa strašne snažiť, aby si tú druhú stranu presvedčil, že si na správnom mieste. Nielen preto, že mlado vyzeráš, ale že si ešte aj žena. Takže stáva sa mi to. Tie predsudky ešte v tej spoločnosti sú, hlavne v Európe. V Amerike už nie, tam naozaj vznikajú presne také tie hnutia, firmy vlastnené ženami. Vieš si na to urobiť certifikát a taký štempel, že naozaj sa snažia podporovať tieto ženy podnikateľky. Je to úžasné. Pretože naozaj presne, ako si povedala, je extrémne veľa žien, ktoré sú talentované, a nie sú o tom presvedčené, a niekedy je to aj chybou tým, že tí muži im to nejak tak dávajú najavo, stále sa ich snažia tlačiť, že tvoja rola je ale niekde úplne inde. Ja som minule čítala jeden krásny článok od zakladateľa kozmetického koncernu Estée Lauder, ktorý povedal, že pri každom rokovacom stole by mala byť aspoň 1 žena, pretože prináša do biznisu ten druhý pohľad. Ja teraz nehovorím, že iba ženy musia byť, iba ženy vedia dať, vôbec nie. Práve naopak, ten balans je úplne úžasný, a som presvedčená o tom, že tá žena vie priniesť úplne ten pohľad, ktorý bohužiaľ muž nemá. Takže áno, stretávam. A prepáč ešte, je to pravda, je dôležité o tom hovoriť, a ešte bude trvať, som čítala, 257 rokov, kým sa na tom niečo zmení.
Čože?
Už sa toho nedožijem, ale môžeme tomu našou maličkosťou prispieť. 🙂
Pokúšam sa. Inak ja sa pokúšam pomôcť tak, že balansujem tú vec. Chcem Ti povedať, že je aj pre mňa veľmi ťažké, z jazyka vypustiť taký popis, čo sa Tebe podľa mňa úplne náhodou stalo, a rozhodne to nemyslíš tak, že žiaľ na tých pozíciách sú muži. Lebo podľa mňa nie je problém to, že sú tam, problém je s ich hodnotovým nastavením, a s pochopením, že problém, o ktorom rozprávame, existuje, a že ho treba reflektovať.
Áno, presne.
Lebo ja Ti chcem povedať, že ja teda sa pokúšam v mojom tíme mať ženy, mužov, starých, mladých, introvertných, extrovertných, všetko. Lebo ten balans, tá rôznorodosť je tá úžasná vec, ktorá prináša ten výsledok. Čiže nie je problém to, že nie sú kvóty, kvóty nie sú problém. Problém je, že keď tam nie je accessibility voči tým pozíciám, tak je hrozne ťažké z pozície toho Goliáša a Dávida, teda z pozície Dávida proste tlačiť realitu, nech je ona iná. Ja teda takisto stretávam dodnes tie situácie. Ale musím povedať aj pozitívnu správu, že o dosť menej, ako v minulosti.
Je to pravda. Ja, keď to tiež porovnám, nemyslím to teraz samozrejme negatívne, ani som to nemyslela, a som rada, že si ma v tomto opravila, presne to slovo bohužiaľ, inak to bolo pred xy rokmi, dajme tomu piatimi rokmi dozadu, a je to inak teraz. Začíname si na to viac zvykať ako spoločnosť. Ad jedna, zvolili sme si ženu za prezidentku a podobné záležitosti. Takže je super, že sa s tým niečo deje, takýmito nejakými krokmi, ale treba aj hovoriť o tom, že áno, toto je realita, ktorej čelíme, a je treba postupnými krokmi to zlepšovať, a posúvať ďalej.
A otázka, ako sa mi robí s mužom mojím vlastným – je to náročné, je to veľmi náročné. 🙂
Teraz inak strašná škoda, že toto je iba nahrávka, lebo to, čo Ti prebehlo tvárou, to bola od lásky cez ´och bože´, všetko to bolo. (smiech)
Aj hnev aj všetko tam bolo, áno. (smiech)
Byť s niekým 24 hodín denne nie je úplne jednoduché. Na druhej strane chvalabohu. My to máme od začiatku nastavené tak, že my sa veľmi veľa rozprávame, rozprávame sa aj o tom, čo nie je príjemné. Od začiatku sme ten vzťah mali tak nastavený. A je naozaj veľmi dôležité to, ako fungujete ako muž a žena. Potom sa jednoduchšie aj v práci, ako keby k tomu potom pristupuje. Samozrejme, keď sú problémy, to je presne to, čo som povedala, máme problémy obidvaja, obidvaja sme v tom a či chcem alebo nie, nevieme za tým zavrieť dvere. Proste keď máš firmu a máš problémy, tak im musíš vedieť čeliť ako pár. Je to aj o povahe toho muža. Pretože môj muž, ako zakladateľ, ako niekto, kto viedol túto firmu, mal toľko odvahy voči, v úvodzovkách, spoločnosti a predsudkom, že mi to žezlo odovzdal, a odovzdal to tak, že povedal, že odovzdáva to tomu správnemu človeku, lebo jeho limity sú tu. A to je pre mňa veľkosť toho človeka. A toto je niečo, čo nie každý muž by vedel urobiť toto gesto. Takže je to naozaj aj presne, ako som povedala, o tom fungovaní toho muža a ženy, a o tých nejakých povahových vlastnostiach, a síce je to klišé, ale o rozprávaní sa aj o tých zlých, nielen o tých pekných veciach. Takže asi tak.
Asi aj v týchto situáciách Ti tá vytrvalosť pomáha. Či?
Určite áno.
Niekedy treba vytrvalo byť láskavý.
To je krásne, vytrvalo byť láskavý si niekde musím zapísať. To je pekné.
Aj ja si to zapíšem, lebo teraz to zo mňa takto vypadlo. Ale hej, niekedy treba byť vytrvalo láskavý, niekedy treba byť vytrvalo ticho napríklad, to je veľká moja výzva.
Ježiš, aj moja. To som išla akurát povedať, že toto je to, že keď nemáš čo múdre povedať, radšej nič nehovor. To tiež niekto taký povedal. Veľmi akože vytrhnuté z kontextu, ale byť ticho, neozvať sa. Lebo ja som vždy taký revolucionár, ja som sa aj v škole vždy bila za druhých, v úvodzovkách, bila. Akože vždy som argumentačne bila, samozrejme. Ale niekedy byť ticho je nad zlato.
Súhlasím. Aj teda vravím, je to moja akože osobná výzva. Ja mám toľko myšlienok často v hlave, a tak veľmi chcem, aby tá druhá strana ma pochopila, že niekedy tým prúdom reči, potom ma je v miestnosti priveľa. Ale to sa mi zdá, že ty poznáš. 🙂
Úplne viem, o čom hovoríš. (smiech)
Podľa mňa by sme to mohli zarámcovať. Čiže mám takú otázku, pristúp k tomu z akéhokoľvek uhla chceš. Prečo je tá vytrvalosť kritická v tom podnikaní? Je teda kritická? Akože esenciálna vec, bez ktorej sa nedá podnikať?
Keby som mala povedať áno alebo nie, tak áno. Bez akéhokoľvek vysvetlenia áno.
Edita Angyalová
A prečo je to tak? Prečo je kritická?
Keď už niekto urobí ten krok, že ide do vlastného podnikania, znamená, že tú nejakú svoju vytrvalosť tam niekde vnútri musí mať. Pretože už to, že sa rozhodneš pre podnikanie, znamená, že si vystúpil zo svojej komfortnej zóny, pretože ideš do rizika. To nie je, že prídem do korporátu, odrobím si svojich xy hodín, dostanem za to zaplatené, zavriem dvere, a nech problémy riešenia iní. Riešiš problémy iba na tej svojej pozícii. Ale akonáhle riešiš, a riadiš svoju vlastnú firmu, tak sa potýkaš so všetkým, nevieš predtým zavrieť dvere, nevieš od toho odísť, žiješ s tým. A keď sa niekto pre to rozhodne, znamená, že je zvyknutý, alebo minimálne chce vystúpiť z tej komfortnej zóny, a urobiť veci inak, nemať takú tú istotu. Pretože to vlastné podnikanie nie je istota. Tam môžeš mať, môže mať veľa, alebo aj nemusíš mať vôbec nič. Takže toto je asi pre mňa také, že takto to vnímam.
Ja Ťa počujem, že podnikanie je 24/7.
Je.
A ilúzia, že z toho vieš uniknúť, je ilúzia.
Neexistuje. Je ilúzia, presne tak. Nevieš. Sprevádza ťa vlastne celým tým životom od bodu jedna, kedy si sa pre to rozhodol.
Počúvaj, Ty oddychuješ niekedy, dovolenkuješ?
Vieš čo, veľmi málo. Vieš, kedy som si oddýchla na dovolenke? Keď som bola na takej dovolenke, kde bol časový posun, to bola jediná moja dovolenka, na ktorej som si oddýchla. Pretože ja, keď som vstala, tak už Slovensko malo vlastne koniec pracovnej doby, a vtedy mi bolo tak dobre.
(smiech)
A to som pochopila až po rokoch, že vlastne treba si hľadať dovolenky, kde naozaj nie si v tom istom časovom pásme. Všetko ostatné v rámci Európy bolo, že podvedome si pozrieš ten mail, aj keď si vypneš notifikácie, tak sa proste tam zaloguješ, proste robíš všetko možné, rozmýšľaš nad tým. Ja oddychujem iba cez víkend, kedy viem, že mi nikto nič nenapíše, že neprichádzajú nijaké správy, pretože tým, že robíme v rámci medzinárodného obchodu, tak časové posuny znamená pre mňa, že to nie je, že ja si odrobím od ôsmej do piatej, šiestej, neviem koľkej. Príde mi mail aj o desiatej večer, lebo Amerika ešte má deň. Alebo ja neviem, Arabské emiráty mi napíšu už veľmi skoro ráno, pretože oni sú pred nami. Čiže toto sú všetky tie veci, ktorým čelím, také nástrahy, tým pádom je veľmi ťažké pre mňa oddychovať. Ale našla som si taký ten balans v tom, že pre mňa víkend je posvätný. Víkend sa snažím nerozprávať o práci, môj muž sa to učí, aj keď to trvá roky, aby sa so mnou nerozprával o práci cez víkend. Našla som si nejaké také záľuby, ktorým sa snažím venovať, aby som sa trošičku od toho odbremenila, aj od myšlienok, aj keď tie myšlienky nevieš si povedať, teraz nebudem rozmýšľať, stále ti prúdia, ale zamestnať sa musíš niečím, aby si ich trošku prehlušil. Takže to je nesmierne dôležité, nájsť si niečo. Pre mňa je to víkend, naozaj sobota a nedeľa je posvätná. Vtedy sa zo mňa stáva iný človek. Vtedy naozaj som povahovo trošku iná. A príde pondelok a zasa som späť. Zasa sa musíš tak nejak svojím spôsobom obrniť trošku, inak by si to proste nedal.
Jasné. Pomaličky sa blížime k záveru nášho podcastu, tak zvyknem klásť nejaké také otázky, ktoré sú podobné. Tak najprv by som sa chcela spýtať, že aké máš plány a sny. A môžeš aj osobné povedať, aj tie firemné, aj keď to v Tvojom prípade sa to zjavne všetko prelína.
Všetko sa prelína, áno. My robíme všetko pre to, aby sme vlastne značku samozrejme dostali na takú úroveň, že globálne je ako keby známa, že sa z nej stane naozaj globálna značka, ako hociktoré iné veľké značky. Toto je takým snom, aby vlastne z toho ešte ďalšie generácie po nás žili, a odovzdalo sa im toto žezlo a starali sa o to. Toto je taký nejaký náš sen. A môj osobný, vieš čo, ja mám veľmi málo teraz nejakých takých osobných snov, lebo ja si svojím spôsobom jeden plním. Ja napríklad veľa cestujem, čo je úžasné, ale na druhej strane je to len to, že nevidíš tú krajinu ako turista, ale môžeš si povedať, bol som tam a tam, stretol som toho a toho. Je to úžasný dar a veľký zážitok, pretože naozaj ja som už sedela s hocijakou národnosťou, s ľuďmi z rôznych krajín. Mala som možnosť veľmi veľa cestovať, a to je veľmi príjemné vždy samozrejme. Čiže je to taký svojím spôsobom splnený sen. Na druhej strane nemám nejaké také – ja by som veľmi chcela, vieš čo by som chcela, ja si chcem spraviť nejakú školu, ja by som sa chcela vrátiť do lavíc. A neviem prečo. Pretože ja som človek z praxe, nemyslím si, že mi tá škola dá niečo viac, ale chcela by som to zistiť. Toto je také nejaké, že ja som dve školy nedokončila vysoké. Ja som začala robiť VŠMU a druhú v Banskej Bystrici, a ani pri jednej som nezotrvala, pretože som sa presne rozhodla ísť do tej praxe. A neľutujem samozrejme. A chcela by som teraz tú prax možno podložiť nejakými vedomosťami. Možno zistím, že vlastne toto úplne nie je to, čo by som chcela, ale veľmi túžim. Ja rada čítam, ja sa rada vzdelávam. Ja sa rada obklopujem múdrymi ľuďmi, a tak nejak plyniem životom. Čiže možno ešte tak si sadnúť do lavíc a urobiť si nejaký kurz niečoho, aby som podporila ešte tieto svoje vedomosti, to je taký nejaký môj asi challenge.
Vieš čo, tak dúfam, že teraz som ti túto otázku položila, tak som Ti trošku sprítomnila ten sen.
Inak áno, to je pravda, už som si dlho vravela, dlho som nad týmto nejak neuvažovala, ale týmto si ma úplne presne dostala. Ja som si to vytrhla niekde z tej sivej mozgovej kôry, kde mi to tam tak nejak zapadlo prachom. Ďakujem Ti za to.
Tak dúfam, že aspoň milimeter sa to posunie. Lebo vieš, ono sa to stane, keď to budeš chcieť.
Určite áno, som o tom presvedčená.
Tak mám teda posledné dve otázky, ktoré kladiem naozaj všetkým. Tá prvá otázka znie, pretože si podnikateľ, a chodíš po svete, stretávaš kopu dodávateľov, zákazníkov, proste kadekoho, partnerov, pravdepodobne tu i tam vidíš nejakú dieru na trhu. A pretože sa mi zdá, že niekedy stretávame ľudí, ktorí by chceli podnikať, ale ešte ani len nápad nemajú, ale proste tak nejak hľadajú čosi, tak mi jeden z nich povedal raz: nemôžeš sa spýtať tých ľudí, že čo oni vidia? Vieš, ale také, čo by oni nechceli zalepiť, lebo však oni majú svoje, ale proste si povedia, že toto je dobré. Tak sa pýtam. Máš niečo také?
Nemám nič nejaké konkrétne, pretože tie možnosti tu stále sú. Nech si hovorí kto chce, čo chce, ešte nevzniklo všetko, aj keď si myslíme, že áno, tak stále nás ešte vie niečo prekvapiť. Stále vieme, čo zlepšiť. Čiže nemám nič, čo by mi buď chýbalo, alebo podobne, skôr je to o tom, že naozaj tí ľudia by mali chodiť s otvorenými očami, pretože to nerobíme. My sa veľmi málo pozeráme okolo seba. A keby sme sa začali pozerať okolo seba, a nie do mobilu a do zeme, tak zistíme, že vlastne tá inšpirácia je všade okolo nás. Naozaj nemôžem teraz vyslovene povedať, že jedna vec, alebo dve veci, alebo že toto by mi chýbalo niečo konkrétne, pretože je to tak unikátne, že keď naozaj človek bude chodiť s otvorenými očami, bude pozerať okolo seba, tak príde na takú vec, že si poviem wow, áno, toto mi ešte chýbalo k tej dokonalosti. Asi by som iba tak veľmi prozaicky povedala, pozerajme sa okolo seba, pred seba, okolo seba, choďme s otvorenými očami, pretože nikdy neviete, kde ten nápad príde, a môžeme ho zhmotniť do tej skutočnosti.
Jasné. Vďaka Ti je za túto odpoveď. A teda mám tú poslednú otázku, a tá posledná je, že skúsme takú rekapituláciu, a môže to byť aj z tej oblasti vytrvalosti, ale fakt to môže byť úplne akože z inej galaxie, dobre. Keby si tak mala dať 3 kľúčové rady budúcim malým a stredným podnikateľom, aké by boli?
Mám presne 3. Tá prvá je myslieť o pár rokov dopredu, byť vlastne stále o krok vpred. My sme kedysi hovorili, že my trendy nesledujeme, my ich vytvárame. Čiže musíš rozmýšľať o tom, čo urobiť lepšie, čo urobiť viac, a rozmýšľať fakt o niekoľko rokov dopredu. Nie o to, čo bude zajtra, alebo o rok, ale o niekoľko rokov. To je asi prvá vec. Druhá vec je mať zabezpečené financovanie, pretože podnikanie je nielen o tom, že tie peniaze sa snažím vyrábať, a že mám ich, ale to sú neustále investície, ktoré netreba podceniť. Financovanie je jedno z najkľúčovejších vecí v rámci budovania biznisu. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Lebo isté obdobie nášho pracovného života sme toto podcenili, ale len presne z toho dôvodu, že sme nemali dostatok skúseností na to, aby sme si vedeli presne ten rastový kapitál nejakým spôsobom zabezpečiť. Teraz, s týmito skúsenosťami a vedomosťami, by sme to urobili úplne inak. Ale naozaj to financovanie, to si treba povedať nahlas, je nesmierne dôležité. Čiže to by som povedala asi ako druhú vec. A tretia je presne tá vytrvalosť. Bez ohľadu na to, či je to témou alebo názvom tohto podcastu, zaznelo by to tak či onak, lebo pre mňa sú toto 3 najkľúčovejšie veci v rámci podnikania.
Veľmi pekne Ti ďakujem za to, že si prišla, za to, že sme mali taký úžasný rozhovor. Prajem Ti do života, aby sa Ti splnili tie sny, aj ten súkromný. 🙂
Ďakujem krásne.
A verím, že budeme môcť ďalej pozorovať úspešnú spanilú jazdu vašej firmy.
Áno, spanilá, presne. 🙂
Že budete globálna značka možno už čoskoro.
Ďakujem.
Možno je to za rohom viac, ako tušíš.
Ďakujem. Ja veľmi Ti ďakujem za tieto slová. Ďakujem za pozvanie, bolo to extrémne príjemné, ďakujem za skvelé otázky a za príležitosť. A ďakujem Ti aj za to, za tú jednu vetu, ktorú si teraz povedala, že to možno je už niekde za rohom, že stačí len ešte možno tie posledné dvere otvoriť a už to príde. Takže ďakujem za všetko.
Všetko dobré vám prajem.
Ďakujeme.
Ahoj.
Ahoj.