V tejto časti podcastu Diagnóza Podnikateľ sa dozviete:
- Aké je podnikanie v neziskovej organizácii,
- že nesprávne narábanie s peniazmi vám vie ublížiť,
- čo je to program Buddy,
- prečo je dôležité, aby sa podnikateľ zameral na problem-solution fit,
- ako sa do programu vyberajú buddies.
Dôležité odkazy z podcastu:
Chcete si podcast radšej prečítať?
Mojím dnešným hosťom je Ladislav Kossár. Je zakladateľom a riaditeľom organizácie PROVIDA, ktorej najdôležitejším programom je program BUDDY. Pomáha mu so strategickým smerovaním a investíciami do organizácií a jednotlivcov, ktorým rovnako záleží na udržateľnom riešení spoločenských problémov. 10 rokov sa venoval rozvoju realitných projektov a investovaniu rizikového kapitálu. V súčasnosti sa venuje správe aktív, mentorovaniu mladých podnikateľov, a poskytuje poradenstvo pre globálne neziskové organizácie, ale najmä sa venuje filantropii. Dnes sa porozprávame o tom, ako sa podniká v neziskovej oblasti.
Pán Kossár, vitajte.
Pekný deň prajem.
Ďakujem, že ste prišli. Hneď na úvod chcem povedať, že Vy ste odbočka v mojom programe. Prvá, ktorú som už dlhšie mala v hlave, pretože ja primárne volám do tohto podcastu podnikateľov, ktorí založili svoj biznis na Slovensku, a rozvíjajú ho. Tento podcast je vlastne podnikateľský podcast. V tomto Vy nejakým spôsobom definíciu spĺňate, ale dnes by som veľmi rada hovorila o hodnotových veciach, a o tom, ako sa tie veci, ktoré zažijete v podnikaní, dajú pretaviť aj do spoločensky zodpovedných a iných oblastí. Ďakujem pekne, že ste prijali toto pozvanie, a dúfam, že sa nám to podarí v tomto podcaste aj rozkľúčovať.
Zvyknem na úvod každého podcastu začať hneď takou otázkou, mám takú obligátnu: prečo by si vás ako firmu mali vaši zákazníci vybrať. Ale vo Vašom prípade, skúsim ju trošku pozmeniť. Aký je Váš call[1], tá Vaša osobná misia?
Inak, aj tá prvá otázka má relevanciu, len tú firmu musíme nahradiť organizáciou, a kto je zákazník, a kto je ten, kto chce nejako sa zapojiť. Ale Vy ste sa spýtali osobnú otázku. V aute som si dal 2 minútky na zamyslenie sa, že asi na takúto veľkú otázku sa nedá inak odpovedať, alebo nedá sa nerozprávať o živote vôbec, aký zázrak život vôbec je. Takže je to skoro tak veľká otázka, ako aký je zmysel života, čiarka vášho života. Vôbec prísť na to, aký dar je život, už považujem za dar. 😊 Asi taká prvá emócia je nejaká vďačnosť, ktorú zažívam teraz, že sa mi nejako podarilo pochopiť, ako vzácny je každý okamih. Žitie tej každodennosti vo vďačnosti je veľká vec, v slobode, v pravde, v láske. Ak sa mi podarí každý deň zvyšný – prúser je, že nevieme, koľko máme tých dní. 😊
To je pravda. 😊
Naplánujeme si, že pekne budem mať 89, alebo 94, a zaspinkám pod stromom, čvirikavé vtáčiky, v láske, v mieri, v pokoji, v dobre, a v nechorobe. Ale keďže to nevieme, tak žitie každý deň, byť každý deň k sebe a k iným láskavý, je už veľká vec. A dá sa povedať, je to jedna z takých najväčších mantier, ktorú teraz mám. Vieme byť často neláskaví k sebe, netrpezliví k sebe, tým pádom k ostatným. A potom v rámci oslavovania toho zázraku života, aby mi neušlo, že tu som prišiel na tento podcast, a nepozdravím sa tej osobe, ktorá ma privíta, že si nevšimnem, aký máte obraz na stene, a potom po podcaste snáď sa spýtam, prečo ten červeno-žltý, a nesedí mi s tým modrým.
(smiech) Chápem.
Takže tí filozoficky zdatnejší – už to nazývam všímavosť. Ale vôbec vidieť znamená mať rád. Tak môj osobný call je možno snažiť sa žiť život tak, aby ktorýkoľvek moment som mohol povedať, že každý ten moment neľutujem, a stál za to. Snažiť sa ho žiť v pravde, v láske, v dobre, v radosti, s úsmevom. A keď nám vesmír (ktokoľvek, kto počúva, ktokoľvek v čo verí), dal do vienka nejaké nástroje, nejaké talenty, tak ak sa mi ich podarí dať do služby tejto krajine, tomuto svetu, a keď odtiaľto raz odčvirikáme, tak trošičku to tu bolo lepšie, lebo sme tu chodili, stálo za to asi žiť. Takže tak sa snažím žiť, v takejto radosti a vďačnosti.
Ďakujem pekne za tento vstup, lebo on naozaj výrazne vypovedá o tom, ako dnes bude vyzerať ten podcast. Práve preto som tú otázku položila. Ale my sa dostaneme aj k tomu, prečo by si vás zákazníci mali vybrať, kto je vlastne klient, kto je dodávateľ, k tomu sa ešte dostaneme. Ale musíme najprv trošku rozobrať ten Váš osobný príbeh. Aký je Váš osobný príbeh? Hlavne, čo sa týka začiatkov práce, a potom podnikania. Skúsme to tak rozobrať. Vy ste vedeli vždy, že chcete podnikať?
Dobre, že ste dali limit, alebo ako ďaleko ideme. Vyrastal som v rodine so sestrou, s mamou, s otcom, v Bratislave. Maminka detský lekár, otec inžinier, ja som ´75 ročník, čiže som zažil 15 rokov toho starého režimu. Zažil som iskričkový sľub, a športové hry, takže som ešte zažil 15 rokov v nedigitálnej dobe, čo malo možnosť ma rozvinúť. Mama veľmi chcela, aby sme sa rozvíjali multižánrovo, čiže aj umelecky, aj čítali, aj cestovali, takže skromne sme skoro do každej veci takto ťukli. To asi rôznilo tú všestrannosť, ktorú nám mama dávala, a vo veľkej slobode. Nebol som nútený k ničomu. Okrem teda v sobotu vysávať. Takže asi to definuje to mládí, že sme mali dobré podmienky so sestrou na rozvoj našich talentov v mieri. A to treba tiež povedať, že sme deti mieru, nevyrastal som vo vojne ako kamaráti, ktorí to zažili v Juhoslávii. Proste je to veľký dar takto vyrásť. A tým pádom, keď padla železná opona v deväťdesiatom, už som sa mohol venovať štúdiám, čiže obrovská druhá etapa môjho života, odkiaľ idem. Mohol som rozvíjať nielen tú prvú čachru, v tej rodine, to zázemie, tie vzťahy boli celkom dobré, ale potom aj tú hlavičku trošku rozvíjať ďalej. No a boli tam dve veľké línie, šport a umenie, takže som 10 rokov dribloval basketbalovú loptu, a to ma definovalo veľmi, tímový šport, spoluhráči, prehry, výhry.
Jasné.
A potom, chcel som byť umelec vlastne.
Naozaj?
Som sochárčil, a kreslil, to všetko, až basketbal vyhral tento súboj. Nemal som nejakých umeleckých mentorov. A potom prišlo právo. Neviem, ako ďaleko ste sa spýtali otázku, prepáčte.
Či ste vedeli, že chcete podnikať.
Že chcem podnikať – tam to asi nadväzuje na prvú skúsenosť. Ja som alergik, a chodieval som na tábory do Chorvátska. A mama mi hovorí, že som niekde, neviem ako, zohnal telové mlieka, ktoré som potom v Chorvátsku predával. (smiech) Som si zarobil.
Tak tam je niekde ten začiatok. (smiech)
Takže už v pätnástich sa to dialo. A to sa mama tešila, že to už som podnikal, a už to bola prvá kúpa-predaj, a že ukradnutá žuvačka Pedro v materskej škôlke sa nerozvíjala ďalej, na ten typ.
Chápem. (smiech)
A v podnikaní je to veľmi dôležité, ako všade v živote. Mama mi dávala silný etický rámec, takže to sa veľmi teším, že nielen neskôr moje právne vzdelanie. A to nadväzujem na Vašu dopoveď, ja som išiel nakoniec študovať právo, čiže ani nie architektúru, ani nie medicínu, ale právo. Už aj tam som niekde cítil, že služba spoločnosti je niečo, čo ma ťahá, čo vlastne aj filantropia, nezisková činnosť, v nejakej miere je. Ale to podnikanie, už aj zo slovenského podniknúť, vymyslieť niečo, je také výmyselníctvo, a v tom užšom je to vlastne to výmyselníctvo nejakých možno produktov, služieb, ktoré potom ten podnikateľ, podnikavý, podnikavec predáva. A ak to robí dobre, tak mu zostáva na konci na limonádu a nájom trošku viac, ako len z platu, vzniká nejaká snáď nadhodnota.
Aj nejaký zisk možno.
A snáď, keď je break-even[2], tak tá hodnota toho produktu a služby je pre spoločnosť prospešná. Čiže nemôžem povedať, že som chcel byť vždy podnikateľ, ale vždy som bol zvedavý, vymýšľavý.
Podnikavý.
Podnikavý. A akosi som v tom zakotvil, takže asi to má človek v esencii, tú výmyselníckosť.
Chápem. Študovali ste právo, ale ja viem z toho, čo som si o Vás navnímala, že nakoniec ste vlastne právo vôbec nerobili.
Myslím si, že je to absolútne presné, ak sa nepočíta, myslím 45 dní stáže v Deloitte v Budapešti na právnom oddelení.
Čo sa stalo?
Fú, to bolo tak, že ja som maďarská národnosť, Slováčisko, čiže maďarsky viem, tak som myslel, že idem zistiť, tá Budapešť, po Harvarde, aká je na prácu. Ja som zablúdil, prosím Vás, do daňovo-právneho oddelenia. To asi to sa malo udiať, aby som jednoznačne vedel, že nie.
Že toto nie. (smiech)
A potom, mám celkom šikovných spolužiakov, my sme taká silná trieda boli tu na Univerzite Komenského, a šikovných kolegov, právnikov, a to som videl, že ja dávam spolu tie skúšky s nimi aj na prvýkrát, ale že oni v tom tak s radosťou plávu. Ja to nejako dávam, ale ja chcem ešte viac nejako vymýšľať, a keď práve už moc vymýšľate, to nie je dobre.
Niečo o tom viem. 😊
To som cítil, že je to dobré vzdelanie, a jednoznačne potom na Harvard Law School, keď som bol na nejakých prvých pohovoroch v newyorských advokátskych kanceláriách, som zistil, že neviem čo, nejaký James Bond chcem byť, ale že právnik… Skončím to vzdelanie, je to dobré vzdelanie, ale radšej budem robiť čašníka v New Yorku, kým nájdem, čo to je, čo chcem, ale nie právnik.
Ale nerobili ste čašníka v New Yorku.
Robil som.
Fakt?
Dva mesiace vo francúzskej reštaurácii. Asi najviac mojich part-time jobov[3] popri celej škole boli čašníci, čistenie podláh, bary. No nejako si treba to vreckové zabezpečiť. Moji rodičia mi nevedeli tak veľa prispievať.
Jasné. Myslela som skôr po tom rozhodnutí, že teda právo to nebude.
Ale ja som naozaj tak veľmi nevedel, že ja som prišiel späť po Harvarde, skončil som tu diplom, aby som ten diplom 6-ročný dokončil. A ja som povedal, že sa radšej vrátim do New Yorku, budem čašník, a odtiaľ rozposielať CV-čka do sveta, Mníchov, Frankfurt, Londýn, New York, kým nenájdem to, čo je môjmu srdcu blízke. Vedel som, že pre advokátsku kanceláriu na Rolandovom námestí v Bratislave nechcem robiť. Ja som naozaj žil v poľskej štvrti v Greenpoint-e, chodil som do Chelsea robiť, každý večer som mal 100 dolárov „tips“[4], a som si povedal, že toto musí prísť, a keď nie, tak dovtedy robím čašníka. (smiech)
Ale jedno z tých CV-čiek tak niekde zablúdilo, kde to malo zmysel.
Zablúdilo to tak, že počas toho roka na Harvarde som stretol headhuntera[5], a tým, že som bol takýto špecifický týpek, že síce skončené právo v Bratislave, rok výmenný na Harvarde, odtiaľ som nemal diplom, nesedel som profilovo ani na Goldman Sachs, ani na McKenzie. Ale on bol Nemec, mal 2 m, žltú kravatu, ružové tričko, nerozumel som, ako ten človek môže robiť seriózneho headhuntera, ale robil ho. On povedal, že viem vás predstaviť nemecko-švajčiarskemu trhu, a začal ma predstavovať. Tým, že hovorím tých nejakých 8-9-10 jazykov, našla sa práca business development controlling[6] pre Deutsche Asset management. Čiže našiel som prácu, kde som vedel byť jedným-dvoma jazykmi hodnotný pre strednú a východnú Európu. Nebola to právna pozícia, nebola to hardcore finance[7] pozícia, vedel som sa popri CEO a CFO ako 26-ročný fagan učiť, ako spočítať 100-80 = 20×100 dcér po celom svete, vidieť príjmy, náklady, spoznať veľkú organizáciu, ktorá zarába 300-400 miliónov cez P&L[8], aj zospodu. Ako funguje asset management[9] aj zhora, ako rozmýšľa CEO. Neskutočnej prvej trojročnice sa mi dostalo po škole.
Ale nejak ste sa k tomu podnikaniu dostali, lebo ste tam boli celkom dlho, a celkom úspešne.
Či úspešne… Nie je z môjho podnikania dnes Oracle. Takže možno toto sociálne podnikanie, čo sa tu snažím pre deti robiť, je to asi nejaká forma spoločensky prospešného podnikania, aj nezisková činnosť. Dá sa povedať, že po tej bankovej skúsenosti som mohol zažiť byť zamestnancom. Pochopiť svet financií, naučiť sa všetko, od derivátov, swapov, až po fúzie a akvizície. Tak som začal rozumieť štruktúrovaniu financií, takže moje podnikanie sa potom, ako som sa tridsaťročný vrátil z Londýna, bolo také, že idem robiť to, čo viem. Nemám kapitál, ale niečo viem, tak radím, no tak som radil štrukturálne. Takže moje prvé podnikanie bolo – kupujete budovu ako firma, vieme vám zohnať na ňu peniaze, vieme vám urobiť biznis plán. Normálne finančné poradenstvo. Lenže som rozumel s Deutsche Bank projektom nad 100 miliónov EUR. Tak som nejak prirodzene blúdil do projektov obrovských, takže tam sa niečo podarilo s nejakým nákupným centrom atď. Tam som si zarobil na prvé nájomné, na prvý domček, na prvé autíčko. A bol som 31-ročný. Ale že toto nemôže byť zmysel života. Dá sa povedať, že veľmi skoro, v začiatočnom podnikaní, už prišlo to nejaké vracanie späť, a zdieľanie mojich talentov, peňazí, ako som stretol tie deti z domova. A napriek tomu, že podnikanie moje bolo od roku 2004 veľmi aktívne do roku 2014, keď som teda predal jednu z mojich posledných firiem. Dá sa povedať, že 10 rokov som, neviem, či úspešne, neúspešne – ja to tak rád hovorím, že podľa mňa za 10 rokov som sa mohol dotknúť 50 až 100 vecí, a keď sa možno 1-2-3 podarili, tak asi tak. 😊 Možno jedno vyšlo lepšie ako priemer. Ale ktokoľvek podniká, a toto počúva, vie, že čo i len jednu vec dobre spraviť ako je ťažké.
Ale keď nás počúvajú všímaví ľudia, tak oni si zájdu na Finstat, ale najprv na Google, vygooglia, o čom hovoríte.
Až takíto všímaví nás počúvajú?
Potom podľa mňa si každý urobí obraz o tom, že naozaj úspešný ste. 😊
Ale ja to rád poviem, dobre je to dať do perspektívy, ako je taká nejaká hra, kde ukazujú planéty a galaxiu, a potom galaxie galaxií, že ešte aj naša zem a slniečko, aké sú malé na celej mliečnej dráhe, a koľko je galaxií. Alebo keď ukazujú ryby v oceáne. Rád dám tomu tú pokoru, že ktokoľvek si myslí, že je úspešný podnikateľ, nech si pozrie na lavičke sediaceho futbalistu v talianskej lige.
Jasné.
Hovorím, že dajme tomu nejakú pokoru, a je to dobre sa vyfackať k realite. Aspoň tak som sa naučil.
To bude veľmi dobrá hláška, ktorú určite vystrihneme do niečoho špeciálneho, keď budeme dávať reklamu na podcast.
(smiech) Budem si dávať pozor, ako budem citovaný.
V pohode. 😊 Mám takú provokatívnu otázku, ale ona nemá provokovať, len urobiť taký dobrý most. Ale keď chcete, kľudne Vás môže aj vyprovokovať, dobre sa Vás počúva. Realitný biznis, potom správa aktív, a potom aj tieto veľké čísla atď., to nie je úplne taký svet hodnotový, na ktorý človek ako na prvé miesto uteká. Vie to byť veľmi ostré, ostré lakte, veľa o profite, KPI´s[10], všetky tieto veci. To má byť hodnotový balans?
Ona ani nie je provokatívna tá otázka, ona je úplne absolútne relevantná. A teda keď budete spisovať tie citáty, tak si budete vyberať, že ktorý je najmenej uletený. Ja to rád volám, že každý z nás zablúdi, keď zablúdime. A pointa zablúdenia je, že ste zablúdili. 😊 Potom ani neviete, že ste zablúdili, a potom až neskôr zistíte, že ste zablúdili. Takže preto na začiatku povedané, že som chcel byť umelcom. Išiel som študovať právo, lebo mi záležalo na spravodlivosti. Dobre, chcel som byť diplomatom, chcel som byť nejakým mierotvorcom, umelcom, basketbalistom. Ja som sa ocitol v investičnej banke, predávajúc swapy, no haló, už čo je zablúdenie, ak nie toto. Preto je zaujímavé, že mňa nemotivovali peniaze. Motivovali ma, keď som mal po Harvarde 26 rokov, chcel som sa niečo naučiť, niečo vedieť. Vtedy som ani nerozmýšľal, či presne viem, že chcem mať dom, hotovosť, nič. Ja som chcel vedieť, učiť sa, mať peknú prácu, ktorá ma baví. Tak som si to aj v denníčku poznamenal, v dvadsiatom šiestom roku života v tom Frankfurte, že síce dostal som pekný plat, mám peknú prácu, ale že by som rád robil niečo cenné pre spoločnosť. Už to bolo hneď po škole rok. A aj moje štipendium na Harvard od Rotary Foundation bolo ambasádorské, tak sa volalo, kde sme mali pri jeho získaní už povedať, keď nás príjmu na školu, kam chceme to štipendium použiť – čo vy chcete pane robiť pre svet. Takže už v rámci tých otázok bola nastavená latka, že to nebol biznis, zarábanie, ale že dávali to ľuďom, jedno či v umení, alebo v spoločensky inej prospešnej činnosti. Takže to zablúdenie moje bolo, že som bol zaseknutý v tom Frankfurte, pretože nado mnou bol len CFO, CEO[11], a vedel som, že už na Harvard nechcem ísť späť, sa učiť case studies a analytics[12]. Tak som išiel do inej divízie v banke, lebo po dvoch mesiacoch v Tokiu mi povedali, hovoríš 10 jazykmi, choď predávať do Londýna naše produkty. A naozaj až tam, v 29. roku života, som zablúdil do sveta, kde boli iba a iba peniaze. Kým ešte v tej správcovskej sme spravovali dôchodkové úspory nemeckých občanov, to bolo celkom value-based[13]. Už tá investičná banka, to bolo fakt eat or get eaten[14]. To mi poudieralo rebrá, to bolo veľmi ťažké. To som si plakával raz týždenne, pretože ani som nevedel, ako sa tie swapy priceujú[15], to som sa musel naučiť, a bolo to agresívne. Takže myslím si, že Harvard urobila jednu medvediu službu, že dala latku strašne vysoko. Tým pádom som pokračoval v tom ďalej. Samozrejme, aj požičanie si peňazí, aby som druhú polovicu štúdia vedel odfinancovať, urobilo trošku slučku. Chcel som nájsť prácu, ktorou splatím dlhy, aby rodičia nemuseli záhradu predať.
Chápem.
Nakoniec mňa zachránil môj šéf, keď som mal 30, že sme sa nepohodli, a jeden z nás dvoch musel odísť, a nebol to on. Vlastne som bol oslobodený. Vedel som, že idem na Slovensko, dám si tam 2 roky.
A uvidí sa.
A tak sa aj nazvala moja firma VenVivis, lebo som ju nazval veni, vidi, a nie vici, nezvíťazím, ale uvidíme. Takže aj ten názov bol – prišiel som, videl som, a uvidíme. Takže naozaj to aj bolelo. Potom, ako som ďalej podnikal, a bol trošku v tom venture[16] kapitále, kde sa zastupujú nejaké zdroje, či vlastné, či iných, často sú ťažké akcionárske debaty. Tiež som zažil ten tlak, ktorý vedia peniaze spôsobiť, takže možno preto posledných 7 rokov je pre mňa cenných. Keď dizajnujeme a budejeme organizáciu, tak mám túto skúsenosť, ako nesprávne narábanie so zdrojmi, či pri zamestnávaní, akokoľvek nesprávne narábanie s peniazmi vie ublížiť, nám, sebe, a druhým. Desať rokov toho investovania a podnikania, dúfam, že tieto lekcie viem teraz pretavovať viac láskavejšie, hodnotovo. Nie samo o sebe tie peniaze sú zlé, ale ako s nimi narábame, pretože potrebujeme ich energiu, aby sme tvorili.
Čiže nebola provokatívna. 😊
Nebola. Je to hlboká veľká otázka, peniaze sú veľká vec, ktorú musíme pochopiť, a vedieť s ňou robiť. Vedia nám dať krídla, aj ublížiť. Ako všetko v živote je dobré, aj zlé. Otázka perspektívy.
Ako Vás počúvam, tak vidím, že podnikanie Vám dalo predsa len veľa výbavy do toho, aby ste teraz mohli robiť inú podnikavosť, a predovšetkým tie spoločensky prospešné veci. Než prejdeme k tej filantropii, ja viem, že ste začali v jednom bode života tiež mentorovať niektorých začínajúcich podnikateľov. To bola tiež taká línia, že trošku pomôcť, trošku odovzdať, trošku sa pohnúť tým smerom hodnotovým?
Síce teraz, a to je zaujímavé, terajšia moja emócia je, že kto som, kto si vôbec, aby si radil, vôbec sa ukontrolovať, aby človek nedával unsolicited advice[17], keď sa vás nepýtajú. Ale pri investovaní niečo budujete, a sa zistí, že niekto si môžno pýta radu. To sa začalo tak nejako diať, či to bolo možno nejakou účasťou v nejakých investičných komisiách, alebo v nejakých mentorovacích súťažiach, tak to nejak začalo.
Jasné.
Bolo tam nejaké obdobie, keď som naozaj robil ten angel investing[18], a ten venture investing. To vás privedie k novým, iným nápadom. Z toho vznikol každý rok možno nejaký jeden talent, s ktorým som strávil viac času. Či už bolo v hre aj to, že tam bola finančná podpora, alebo nebola. Neskôr som zistil, že už neviem dať unbiased advice[19], keď je tam aj peniaz.
Chápem.
Takže potom som zistil, že ja ti rád iba poradím, ak chceš. Stretol som jednu partiu zaujímavých mladých chalanov pred rokom, ktorý raz ročne pozvú nejakých, možno skúsenejších ľudí, starších Indiánov, aby mladším Indiánom poradili, ako sa vyhnúť zlej prérii. Nevyhľadávam to, prirodzene to príde, a je to s pokorou.
Úspešne ste podnikali, ale predsa len Vás ťahal ten hodnotový svet. Z toho, čo hovoríte, sa mi zdá, že to nebolo také, že jedno, potom druhé. To je tiež taká otázka, ktorú si často mladí ľudia kladú – chcem podnikať, lebo chcem zarobiť, a chcem byť slobodný atď., a potom budem môcť pomáhať. Ja viem, že Vy to vidíte trochu inak. A aj počuť, že už po tom prvom roku Vám to takto “vyzváňalo“. Ale predsa len, nejako musela prísť tá myšlienka, aj PROVIDY, aj potom toho programu BUDDY, takže skúsme teraz hovoriť o tom. Čo je Váš dominantný džob momentálne?
To je veľa otázok.
😊
Jednoznačne, že budem šťastný, keď budem v Tatrách – vieme, že nefunguje. Budem šťastný, keď budem mať modré tričko? Nefunguje. Takým istým spôsobom, ktokoľvek toto počúva, asi vie, že tá cesta toho každodenného tvorenia musí byť v nejakej rovnováhe a radosti. Ktokoľvek nejakú japonskú filozofiu ikigai zachytil – keď to je v nejakej rovnováhe, čo vieme, čo treba svetu, a platí nám to účty, tak máme nejaké ekvilibrium vnútorné. Takže určite aj ja som spravil niekde nejaké chyby, kde som spravil vyššie očakávania na seba, vyššie ciele, ako sú reálne. Tým pádom človek má väčšiu šancu pohorieť, ako je tá Grécka bájka, neviem či to je Daidalos a Ikaros, či ktorý to bol, ktorý sa chcel dotknúť slnka, a potom si spálil krídla. Všetci máme toto, že si posúvame latku stále viac a viac, ale v ekonomickej teórii potom príde nejaká marginálna, už sa neposúvame, ale my naďalej zabúdame, stále ju posúvame, ale nie sme šťastnejší. Určite som sa naučil, že chyby, ktoré som tam robil – som mal zle nastavené, ako vyzerá radosť, ako vyzerá pokoj. A tým, že som bol strašne fascinovaný tvorbou, a vytváraním, a posúvaním – každý trpíme nejakou závislosťou, od čohokoľvek, vie byť človek aj závislý na tvorivosti. Mnoho umelcov na to trpelo, na chcení viac. Určite som zistil, že toto bola moja cesta, a ja som sa musel toľkokrát popáliť. Ale keby som sa teraz rozprával s mladým, a niečo mu radím, tak asi by som mu hovoril, že skúmaj, čo ťa baví, hľadaj. Ja som hľadal, a v to verím, že hľadaj, to je super. Ale hľadaj tak, že nie preto, že chcem mať 1000 alebo 1000 miliónov na účte, ale hľadaj, aby si bol v takom bazéniku, kde ťa to baví. Áno, maj nejaký nárok, že ti to zaplatí účty, ale daj si ho zdravý. Pochop, že takto chceš žiť. Neviem, ako sa učí skromnosť.
Asi od malička.
Ide to asi odmala. Ale trafiť to, že tvor, pomáhaj, zaplať si účty, ale nachádzaj naplnenie v tej činnosti, ako aj v tom ikigai o tom píšu. Preto sú tí neskutoční majstri, či už je to v sumo, alebo je to v rezaní sushi, alebo je to v pečení chleba, lebo to stále posúvajú, a oni to milujú robiť, oni sú v takom flow[20]. Takže skôr by tie kultúry nás mali učiť byť v radosti, tvorivosti, a čo platí účty, a byť v takom peknom flow, ako zamakám 10 rokov, zoderiem sa, zarobím, budem žiť z pasívneho príjmu. Ale kukám pred seba, lebo som vyhorený, unavený, zistil som, že kamoši mi nedvíhajú, ušlo mi 15 rokov života.
A nevidel som deti vyrastať.
Alebo zničil som si zdravie. Potom typický príbeh, minúť všetky peniaze na to, aby som si zdravie získal späť, atď. Trafiť mieru je taká top téza, čo by sme mali ako ľudstvo chcieť.
Tak Vy ste asi toto vedeli dosť včas, lebo tá PROVIDA už nejaký čas existuje.
To neznamená, že som trafil mieru. Teraz ju začínam cítiť posledné 3 roky.
(smiech) Chápem.
Ja som podľa mňa si dal rýchlo Everest, a potom rýchlo naspodok jazera Bajkal, a teraz hľadám, ako dobre je na Dunajskej nížine. (smiech)
Rozumiem. Tak skúsme – ako vznikla myšlienka na tú PROVIDU, a potom aj program BUDDY?
Gorálky, ktoré sú pred Vami, náhodička v nákupnom centre; ak sú teda náhodičky vôbec. Už sa pri nejakom prvom druhom poradenskom projekte vo mne niečo zobudilo, že sa mi podarilo taký projekt spraviť. Sa pozerám na auto, teraz že toto je sen života, to je zmysel života, to nemôže byť zmysel života. Takže dialo sa ešte silnejšie rozjímanie. Ja som mal pocit, že som miliardár, a pritom som nebol. Mal som auto, a mal som kde bývať. Ale som cítil, že to je veľké bohatstvo. Ja teraz budem každým rokom chcieť iba viac, alebo čo je zmysel vôbec bytia? To som mal 31. A vtedy sa asi stretla tá ponuka a dopyt vnútri u mňa, že som stretol tie deti, som bol tým pádom nejak už conscious[21], už som bol nejako pripravený na niečo. Dal som tých 1.000 korún v tom nákupnom centre, kúpil som si gorálky, oni povedali, že nemôžete ísť preč, dobre, nešiel som preč, išiel som do detského domova v Biskupiciach.
Tam ste zbadali čo?
Nezbadal som nič, ja som sa len tej vychovávateľky tam spýtal, že bol tam domov, brána, to všetko, ale ja si pamätám iba to v tej jej klubovni, či v tej zasadačke, že teda ako môžem pomôcť. A ona, že vymyslite týmto deckám kvalitné trávenie času mimo domova. Takže neviem, ako sa to stalo, ja som sa takto jednoducho spýtal, úplne otvorenú otázku. A ona úplne dala jednoznačnú objednávku. Išiel som späť.
Zaklopalo to na tú tvorivosť vo Vás?
Neviem, čo sa stalo. Myslím si, že som niekde nejaká reinkarnovaná sirota v rámci našich troch-štyroch generácií rodín. V každej rodine sú nejaké bolesti, a tam boli, takže to nejako maminka dobrou výchovou, láskou nejak vytmelila. A možno stará pamäť to tam má, že mám cítenie pre to opustené.
Tam to zarezonovalo.
Mám tam niekde – možno všetci máme toto, ale u mňa je to tak, že zapína ma to, aby som pomohol, ale nevypína ma to, aby som prepadol do ľútosti. Pretože deti potrebujú konštruktívnu pomoc, a nie moju ľútosť. A išiel som vtedy za mojím kolegom Martinom, že vymyslime niečo. On je Lipták, urobili sme v Žiarskej doline na chate chatovicu, zaplatil som to z peňazí firmy, nejakých 3 – 4.000 EUR. To bol prvý tábor, 4 živly, kde sme my vlastne vôbec spoznali, že sú deti, ktoré nevyrastajú doma vo svojej rodine, ale v ústavoch. A názov PROVIDA – sestra robila vtedy konzultantku v Svetovej banke myslím, alebo pre nejakú privátnu organizáciu na Kostarike. Kostarika má také motto pura vida, čo znamená super život, fasa život, dobrý život. A plus moja stará pamäť z práva, z latinčiny, som to nejak v hlave spojil, že aký dám názov organizácii, o ktorej neviem vlastne, čo bude robiť, ale viem, že chcem nejaké dobro, a lepší svet. V princípe pro vida, spolu provida, je z latinského pre život, pre lepší život, pre lepší svet. Tak vznikol na chrbte, na príbehu stretnutia detí, názov organizácie PROVIDA, a dúfal som, že možno budem aj iné veci podporovať, nielen tieto deti. Takže to bol začiatok, v roku 2006.
To sa aj stalo, že ste podporili nielen teda deti, ale aj ostatných. Možno sa k tomu dostaneme. Ale teraz by som chcela, aby sme hovorili o tom, čo je vlastne najdôležitejší program, alebo projekt, alebo ako to nazvať, a to je vlastne BUDDY.
BUDDY, tvoj buddy, môj buddy, your buddy.
Zadanie ste mali.
Objednávka bola od pani vychovávateľky jednoznačná, vymysli kvalitné trávenie voľného času mimo domov. Ktokoľvek pozná vývoj produktov a služieb vo farma-priemysle, myslím, že 8 až 10 rokov trvá vyvinutie lieku. My sme to dali do 8. Takže 8 rokov nám trvalo hľadanie odpovede, aké je to kvalitné trávenie. Robili sme teambuildingy, stretávačky, víkendovky, doučovačky, opekačky, všetko. Dobrovoľnícky sme cítili, že je to dobré, ale ako hovoria, scratching the surface[22]. Sestra je tiež veľmi do hĺbky uvažujúci človek. Ona je skôr naozajstný vedátor, silne dátová, silne do hĺbky, má doktorát z medzinárodných vzťahov v oblasti zdravia a public health[23]. A nepúšťali sme to (zo svojich hláv), že – pomáhame im naozaj? Už vtedy som sa na to pozeral tak podnikateľsky, že či je toto efektívne. Máme náklady organizácie 50 000, a pomáham desiatim deťom. Nemôžem toto robiť, to je nerešpektujúce peniaze mojich darcov. Ja im hovorím, že robím nejakú veľkú dôležitú vec, ale pritom ja naozaj nepomáham, je to neefektívne. Tak radšej to zruším, nájdem Návrat[24], alebo deti s rakovinou, alebo nájdem inú organizáciu. Ja radšej podnikám, darujem, nech niekto, kto to robí dobre, nech to on radšej robí.
Ja Vám musím povedať, že Vy ste asi boli zvyknutý na tie veľké čísla, na ten scaling[25].
Tam ešte nie. Najprv, že či tam je naozajstné riešenie.
Rozumiem.
Asi som sa ocitol v tom, kde začala tá brutálna úprimnosť. Predstavte si, že teraz mi tu spolu povieme, poďme urobiť nejaký teambuilding, aktivity s dvadsiatimi deťmi, na Pajštúne, 3 dni. My sa všetci tešíme, že aké dobré to bolo s deťmi, ale keď ste kriticky uvažujúca žena alebo chlap – naozaj sme čo spravili? A potom časom nám dochádzalo, že oni vlastne ten pondelok sú späť v tom svojom starom svete. Takže keď som to videl cez čísla, videl som nejakú neefektivitu. Som videl, koľko ľudí treba na zorganizovanie jedného eventíku[26], a že ako ja prinesiem toto do Kolárova, ja budem ako robiť eventovku pre deti z domovov po celom Slovensku. To sa nedá urobiť normálne. A pomáham vôbec? A potom sa udial taký heureka moment, že som stretol jedného z našich prvých dobrovoľníkov z roku 2006, náhodička, ako sa máš atď. On vravel, že stále s tým chalanom z domova sa stretáva. Ja že prosím? Po ôsmich rokoch? Vy ste stále buddies[27]? On sa stratil z dohľadu. On že jasné, ja som chcel byť s ním, a tráviť s ním čas, ty si chcel robiť PROVIDU, organizáciu, všetko vo veľkom, a ja som iba chcel byť s chalanom, každý týždeň ísť na kofolu, a pomáhať mu, ako viem. Vtedy mi došlo, ty blb Laco, ty musíš nájsť toho jedného zdravého dospelého, ktorý chce a vie dávať pravidelne dlhodobo 1:1 čas. To správne dieťa, teda mladí dospelí, puberťák, ktorý nie je príliš mladý, že mu neublížiš, a nie je príliš starý, že je neskoro. Tých spojíš, a to potom krásne táto dvojica ide, a takýchto dvojíc vieš potenciálne, keď to vieš urobiť, efektívny systém nachádzania a spájania, vieš nachádzať potenciálne desiatky, stovky, tisíce, ak na to prídeš. Takže v roku 2014, po tých ôsmich rokoch, sme urobili úplný pivot, skončili všetky eventovo-zážitkové aktivity. Absolútne sme to preorientovali na 1:1 dlhodobý hlboký kamarátsko-mentorský vzťah, ktorý bol potom aj potvrdený vedátormi, psychológmi, že vzťahová väzba naozaj už dokázala, že individuálny vzťah dokáže liečiť aj tie najhlbšie traumy. Tak sme začali zisťovať, aké hlboké traumy tieto deti majú. Vlastne môžeme hovoriť o buddy ako o nejakom lieku. Všetci vieme, že vzťahy nás vedia dať do pohody, takže od roku 2014, teda posledných 7 rokov, už sa naozaj premakáva, aby to bol čím lepší match[28].
Ešte než položím ďalšiu otázku, chcem Vám povedať, že neviem, či ktorýkoľvek respondent takto úžasne popísal to, ako hľadáte fit, aby produkt presne zodpovedal tomu, aké je zadanie. To je veľmi pekné, ako ste to vyrozprávali. Myslím si, že kto počúval, a vníma, tak to počuje.
Lebo podnikateľ by mal nielen ´product market fit´ hľadať, ale podľa mňa sa málo hovorí, ´problem solution fit´. Takže ak podnikanie, prinášanie produktov a služieb na trh, no podľa mňa ktokoľvek to počúva, a rozmýšľa nad tým, čo sú problémy, nielen vyvíjať non solutions[29] to non problems, ale podľa mňa by sa skôr malo hovoriť „problem solution“. Ono sa to aj venture kapitalisti pýtajú, nie? What´s the problem you´re solving?[30]
Áno.
Čiže to treba trafiť.
Len som chcela povedať, že fakt to bolo vynikajúco vysvetlené. Tak sa dostávam k druhej otázke, budeme používať takú terminológiu podnikateľskú. Kto sú teda klienti, a kto sú vlastne dodávatelia toho programu BUDDY?
Dosť som o tom dumal, pretože vlastne aj čo som si načítal, ten tanec medzi user[31] a customer[32] je komplexný, čiže ten ultimate stakeholder[33], ten, komu slúžime, sú tie deti. Kto pomôže ten problém vyriešiť, je ten dobrovoľník, čiže skôr je v biznis terminológii bližšie k user. Na druhej strane, on je vlastne dobrovoľnícky sociálny pracovník, len nie je platený peniazmi, pretože musí byť nezištný, iba vtedy mu dieťa verí. Lebo tie najväčšie nezištné vzťahy, mama, oco, brat, sestra, tie najväčšie vzťahy sú nezištné, nenaceniteľné, hodnota priateľstva, alebo lásky mamy. A o tieto deti sa starajú platení ľudia. Takže keď zrazu prichádza človek, ktorý bol prinesený, a je tam naozaj, decko kuká, tu naozaj je nejaká Edita, nejaký Laco, alebo nejaký Peťo, ktorý chce dávať grátis čas. Či je to náš kolega, ten dobrovoľník, lebo máme 15-členný vnútorný tím, a 100-členný tím vonku týchto dobrovoľníkov. My ich musíme hľadať. Takže my naozaj, keď kampaňujeme, náborujeme, hľadáme, do you want to join, chceš prísť, pridať sa, príď k nám. Takže možno on je user. Možno ten customer je customer v biznise ten, komu tá služba alebo produkt prináša nejaký prospech?
To je otázka. Niekedy je to ten, čo platí.
A tu mám dilemu, že keď je ten, čo platí, tak sú to naši počúvatelia, ktorí sú darcami? A potom im vysvetľujem, že tá služba, ktorú im dodávam, je lepšia spoločnosť, vedomejšia, vyliečenejšia. Títo naši darcovia chcú spoločnosť, kde deti, ktoré nemali šťastie na rodinu, idú hore, majú prácu, bývanie, sú šťastnejšie. A dobrovoľníci sú angažovanejší, a celá naša komunita plachetničiek na mori s prílivom ide hore – verzus: je dieťa ten ultimatívny užívateľ toho, komu slúžim, je on ten customer, ktorému slúžim a inovujem?
Možno to je nakoniec také viacvrstvové.
To určite je viacvrstvové. Takže urobte okolo toho anketu, pomôžte nám to nakresliť, a nech vám naposielajú v rámci tých štyroch úrovní – máme pred sebou 4 úrovne. Potrebujeme zdroje darcov, aby sme vedeli z ich darov najať full time[34] vnútorných zamestnancov, psychológov, koordinátorov, marketérov, s ktorými sa staráme, aby sme našli tretiu komunitu dobrovoľníkov, pre štvrtú komunitu tých detí. A zároveň, z časti zdrojov darcov sa aj staráme o tie zdroje darcov, aby keď vy ste darca, alebo váš kolega je darca, aby ste dostali tú štvrťročnú alebo ročnú správu, čo sa s vašimi peniazmi stalo, aby tá naša dôvera ďalej išla.
Jasné, aby to bolo transparentné.
Ja vlastne nakladám s vašimi zdrojmi, mám vysvetľovať, že minulý rok sa mi podarilo toto, nepodarilo toto. Keď to robím dobre, medzi nami je dôvera, my vieme pokračovať ďalej v prinášaní tejto služby týmto deťom. Takže podľa mňa my sme všetci iba enableri[35] toho, aby ten darca, ten naozajstný darca, dobrovoľník, vedel v tej Trnave, v tej Nitre, v tých Piešťanoch, v tých Košiciach, v tom Prešove, darovávať kvalitne ten čas, a dieťa dostáva tak, ako dieťa v rodine dostáva.
Ja viem, že tých ľudí, ktorí sú buddies, vyberáte v celkom zložitom procese. Skúsme o ňom trochu povedať, a potom aj prečo.
Tak prečo – deti zažili komplexné traumy v rodinách. Mnoho detí v domove nie sú osirelé, väčšinou je tam nejaká mama, nejaký otec, bola tam kriminalita, bezdomovectvo, násilie, nejaký -izmus. Aby sme vedeli predstaviť bezpečného dospelého pre takéto dieťa, ktoré zažilo druhý balíček tráum v centrách pre deti, v tom domove, tak ten dobrovoľník musí byť proste bezpečný, stály, stabilný, vedieť a chcieť dávať 1:1 dlhodobo čas. Veľmi podobný máme komplexitou a dĺžkou proces výberu adopcií. 6 mesiacov trvá. Takže priemerný vek je 36, a už prichádzajú dobrovoľníci, ktorí sú empatickí a stabilní. My potom čekujeme, či chcú, vedia dávať dlhodobo.
Čo je to dlhodobo? Na čo sa má taký buddy pripraviť?
Máme taký claim[36], dobrovoľník raz týždenne, priateľ na celý život. Takže dúfame na celý život.
Máte nejakú najlepšiu kamošku, aspoň jednu?
Áno.
Aspoň jednu. A je šanca, že keď sa to nepokazí, tak to bude navždy?
Tak to bude navždy, jasné.
Je to šanca, aspoň jeden vzťah. Tých pár vzťahov vieme mať na život. Takže keď sa nám to podarí dobre, a veľa našich vzťahov – aj sestra často, a celý tím, meria tú kvalitu vzťahu. Aj to meriame, ako sa im darí. Takže sen je na život, ale hovoríme aspoň pár rokov. Za tých pár rokov sa dá odviesť pekná práca medzi tým dieťaťom a dobrovoľníkom, dieťa sa vie posunúť. A keď potom po troch štyroch rokoch dobrovoľník povie, z rodinných dôvodov niečo – ale my to už v tom výbere sa snažíme nachádzať, aby sme minimalizovali potrebu zmien.
Jasné.
Čiže hľadáme tam tú stabilitu, oporu, schopnosť. Už je človek v set-upe[37], že o seba som sa ako-tak postaral.
Už som schopný naozaj dávať.
Viem dávať, som v stabilnom mieste. A to môže byť učiteľ v Piešťanoch, to môže byť manažér v Košiciach, to je od profesie nie až tak závislé, ale od toho skôr mentálneho, osobnostného nastavenia. A zrelý človek. Čiže preto aj 36 je ten vekový priemer.
Jasné. Keď už sme hovorili o tom, ako hľadáte buddies, tak ako hľadáme decká?
Decká sú, v tých domovoch, je sto centier, v nich je 4-5000 detí.
A hľadáte nejaký fit, alebo sa to tak stane? Ako to je?
Jasné. Oslovíme domovy, keď vieme, že ideme, teraz sme otvorili Košice a Prešov región, podpíšeme dohody o spolupráci, domovy (teda centrá pre deti, sa to po novom volá), nás poznajú, vedia, že prinášame nejakú kvalitu, nejakú serióznosť. Povedia nám, vo veku 11-16 rokov máme 9 dievčat, 12 chlapcov. My tým pádom vieme opäť tú, v úvodzovkách, objednávku, že pre takýto počet takýchto detí hľadáme dobrovoľníkov. Urobíme tú kampaň. Tá kampaň sa deje kombináciou digitálnej, televízia, rozhlas, print, takýto podcast, proste šírime povedomie, že je tu nejaký BUDDY program. Potom sa hlásia ľudia, vyberáme, psychológovia sa na to pozerajú, a spoznávame toho dobrovoľníka. Máme základný profil o dieťati, a potom zistíme, že teraz títo dvaja. Je tam celkom taký športovo ladený chalan v prešovskom detskom domove, je tam takýto dobrovoľník, takže snažíme sa to ako-tak napárovať. Potom sa udeje to zoznámenie sa. Tam si dobrovoľník nevyberá, tam naozaj my to musíme zvážiť, a potom sa udeje to predstavenie. My potom odstúpime, a potom už chodí na základe dohody jeho a dieťaťa každý týždeň, a začínajú budovať ten vzťah, kde naša ambícia je, že dúfame, že v prvom roku tam vznikne ten pocit bezpečia u toho dieťaťa, je tam dôvera. A potom sa urobil teda ako keby ten prvý dobrý základ pre ďalšiu spoluprácu.
Jasné. Ja viem, že tento program je celkom jedinečný, že nie je veľa takýchto programov po svete. Ste taký hrdý na to, že ste vybudovali niečo jedinečné?
Ja som mame vyplakával pred dvadsiatimi rokmi, že chcem niečo vymyslieť, že ja už budem dospelý a všetko bude vymyslené. 😊
(smiech)
Neviem, či hrdý, ale keď na niečo sa dalo urobiť riešenie, a tu je riešenie láska, to tu celý čas leží. Sme prišli na spôsob, ako to priniesť. Keď zomriem, Vy a ja tu nebudeme, tu bude nejaký buddy systém, lebo môj predpoklad je, že stále vojny boli, bolesť aj radosť sú ako keby stále prítomné v tom Ariadninom klbku ľudstva a dejín. Tak keď stále bude nejaký tanec bolesti a radosti, a bude tu aj opravný mechanizmus, že keď vypadla nejaká bolesť, a je tu možná náplasť na tú ranu, je tu možný liek, tak možno je to taká pekná časť tejto človečiny, že bude ten svet možno trošku lepší. Zavriem si oči, za 30 – 40 rokov, keby v každej krajine strednej Európy bežal od Kyjevu po Bukurešť nejaký buddy „systémček“ , tak stálo za to žiť.
Zvyknem sa pýtať podnikateľov, keď sú tu, že aké majú sny a plány. To je napríklad sen, aby to bolo vo viacerých krajinách?
Jasné. To si teraz predstavím nejakého rumunského chalana, alebo v Bulharsko babu, dievčinu, štrnásťročnú, z domova, tam sa prechádzajú v Sofii po parku, a cíti dôveru. A keď to nie je, tak mám objednávku, sa rozprávať s ľuďmi, s firmami, ktokoľvek chce tomu pomôcť, aby sme to priniesli. Známa veta – sme len ľudstvo, tak silný ako náš najslabší článok. Tak práve tieto deti sú jedným z tých slabších článkov, ktorý nám dáva šancu, aj nás pozdvihnúť ako ľudstvo. Ktokoľvek sleduje veľké príbehy, animované, či James Bond, či Tarzana, Batmana, tam je všade nejaká sirota, nejaké opustenie. My sme ľudia včeličky, my sme komunitní, my sa potrebujeme. Takže čo je opak opustenia, no včlenenie. A to navonok tak nevyzerá, ten, čo ide na ulici, vy neviete, že je vnútri opustený. A teraz, váš čas, iba váš čas a pozornosť urobí zmenu života, ten zázrak. Ja mám z toho zimomriavky, že môžem peniaze darcov kúzlom meniť cez čas. Tu nehovorím, že sa nedá kúpiť čas. My vlastne vieme zabezpečiť kúpiť čas, a otočiť ho v darovaný čas, že zostáva zachovaná tá nezištnosť, že sme dokázali spojiť energiu peňazí na nezištný čas. Dieťa cíti, že je nezištný. Toto je pre mňa úplne magické.
Čo Vás ešte naučilo to podnikanie? Veľa vecí ste už spomenuli. Okrem toho, keď ste hovorili, naozaj to bola taká ukážka toho, že počuť potrebu, a nájsť riešenie. Dosť veľa ste toho hovorili o produktovom manažmente, ale spomínali ste, že máte aj marketérov napríklad, takže predpokladám, že aj tie skúsenosti trošku aspoň nejakým spôsobom pretavujete. Takže čo ešte Vás naučilo podnikanie, čo teraz viete, že môžete využívať?
Ako dobrý guláš má strašne veľa ingrediencií, nejde to urobiť len zo zemiakov, lebo to už nie je guláš. Tak aj vymýšľanie riešení. Baví ma tá multidisciplinarita, to, že my potrebujeme vedieť, čo veda dokázala, lebo nepôjdeme proti gravitácii. Potrebujeme dávať do toho známky umenia, pretože treba tam cit, slovo, zvuk, obrázok, musí tam byť nejaký podnikateľský attitude[38], nejaká zvedavosť. Z toho podnikania možno vyberám tú odvahu, tú zvedavosť, tú tvorbu. Ale potom tam musia byť zvyšné, potom tam prichádza manažment, treba aj manažment dobrý, vedieť to posúvať. Darmo som mohol toto vymyslieť, keď neviem nájsť dobrých manažérov, čo je veľkou výzvou pre ďalší rast, tak ako v biznise, tak aj v tejto multisektorovej inovácii. Nie je to len podnikanie, je to podnikanie, manažment, umenie, veda. A z časti preto mnohé problémy nemajú riešenia, lebo sa chcú vyriešiť jednou unisono unidisciplinárnou rétorikou, alebo optikou, a pritom treba veľa profesií, lebo je to komplexné. Musíme sa radiť s ľuďmi, ktorí rozumejú bezdomovectvu, s ľuďmi, ktorí rozumejú psychológii, závislostiam. Musím vedieť počúvať, vedieť byť odvážny, byť opatrný, ovládať právo, treba byť veľmi múdry vo financiách. Ale rovnako pri manažmente krajiny, ako ste povedali, domácnosti, neziskovky. Čiže naozaj skôr to je moja životná skúsenosť, že viem, ktoré veci z podnikania práveže zobrať si ako učiteľa, ale ktoré už nie.
To ste mi nahrali na otázku. Počúvajú nás ľudia, ktorí chcú podnikať, alebo o tom uvažujú, alebo sa proste chcú nechať inšpirovať. Ja viem, že pre Vás existujú veci, ktoré dávajú zmysel. Kľudne to môže byť tovar, služba, a teda podnikanie s ním, a potom sú také, už ste to dnes povedali, že non solutions to non problems. Skúsite to trošku rozvinúť? Možno aj inšpiratívne, naozaj. Ak sú tu ľudia, ktorí chcú podnikať, tak do čoho by ste sa Vy pustili, a do čoho trebárs nie?
Ale prečo chcú podnikať?
To je možno tá meritórna otázka.
Si myslia, že je to viac slobody? Však ktokoľvek je podnikateľ, povie, že má menej času ako mal. Po veľmi dlho. Potom viac peňazí? To znamená, že iba ten má naozaj viac peňazí, kto urobí takú nejakú neskutočnú pridanú hodnotu, že to vyjde. Rovnako vedia aj pekne žiť manažéri, odborníci, lekári, právnici, v každej krajine inak samozrejme. Takže podľa mňa, opäť nechcem radiť.
Raďte, preto ste tu.
Ale prečo chce podnikať ten človek? Potom je to zvedavosť, nuda. Myslí si, že má na to vlohy, talent, má nejakú vnútornú potrebu. Keď je podnikanie o vymýšľaní nejakého riešenia na niečo, čo vidím, tak idem podnikať, a nevidím, len aby som niečo robil. Každý nech počúva ten vnútorný hlas. Ja si myslím, že skôr je lepšie – opäť sa vrátim k tomu, čo sme sa rozprávali; skôr je lepšie mať cieľ, ako chcem žiť. Chcem žiť pekne, dobre, chcem mať stres, chcem mať možnosť si zacvičiť, prejsť sa s kamošom, s kamoškou, alebo chcem iba naháňať niečo? Podľa mňa, ten biznis plán vnútorný – buď ho nemáme určený, ale ani tak postavený, že naháňaj tú správnu vec. Myslím, že to je dokonca aj v nejakej múdrej knihe povedané: where is your treasures, there is your heart.[39] Uvedom si tie poklady, dobre si nastav priority, hodnoty, a potom tak bude vyzerať tvoj život. Takže keď my si nastavíme, že v živote chceme mať veľa peňazí, tak možno tak aj bude vyzerať. Bacha, čo si želáš, lebo sa ti to splní. Potom sa človek kukne, otočí, ty kokso, toto som si želal? 😊
A ozaj? (smiech)
Potom čo sa čuduješ. A potom ide dole z toho kopca. Viem povedať, že z nejakých kopcov som musel zísť, a kukal som, že kam som sa naháňal. Takže ak sú počúvatelia tohto múdrejší ako ja, tak sa pýtajú, čo chcem, a naozaj tým trávia čas. Ale keď už niekto áno, tak nech sa pozerá, čo sú problémy sveta. Čo sú problémy, keď žijem v Trenčíne, čo sú problémy, keď lietam medzi Piešťanmi a Prahou, sledovať, mať otvorené oči, pozerať sa. Pomalý je procesing lístkov. Naozaj ťa štve zlepšovať efektivitu procesingu nejakých lístkov? Alebo ideš len preto, lebo tam vidíš peniaze? Fakt som tam išiel iba preto, lebo tam vidím peniaze. No dobre, tak je to síce zarábajúce, ale ti to nevadí, že ťa to nebude úplne až tak baviť? Takže pozeraj sa na problém, pozerajme sa na problém, čo viem. Potom mnohí idú podnikať, a myslia si, že každého príbeh je Zuckenbergerov a Gatesov, že vypadli v druhej triede z Harvardu, a netreba vzdelanie. Ale je aj dokázané, myslím, že veľa late stage[40] podnikateľov viac uspelo, boli zrelší, viac vedeli, boli pokornejší, múdrejší. Aký je problém trošku vybudovať tú os niečomu rozumieť? Ja som mal tú motiváciu, keď som išiel na právo, potom v banke, bál som sa, že nebudem niečo vedieť. Aj sa na pohovoroch často pýtam, keby si mal povedať, čomu tak rozumieš. Takže pýtal by som sa teraz sám seba, čomu rozumiem. Nejakej tej osi x, právnik, marketér, produkt vývojár, technológ, ekonómov, fakt to viem? Potom nejakej osi y, na ktorom bojisku to chcem angažovať, na čom mi záleží, baví ma strašne, alebo štve. (Skoro som povedal to druhé slovíčko). Čiže štvú ma špinavé potoky Slovenska? Štve ma neefektivita obsluhy niekde? Štve ma životné prostredie? Štve ma bezprávie na chudobných? Čiže ja by som asi povzbudil ľudí, nech dumajú, čo ich štve, budoval zručnosti, a potom sa to niekde stretne, kde tam je match. Potom zistíš, som lepší zamestnanec, a pridám sa k niekomu, a tak pomáham riešiť ten problém. A za to má pekne zaplatené, a pekne vie žiť. Alebo zistí, kurník šopa, ani jedna z tých firiem ten môj match x/y netriafa, no dobre, tak idem teda skúsiť spraviť to svoje. 😊
Veľmi pekný návod. Fakt Vám ďakujem. Ja mávam takú poslednú otázku. Poviem ju, ale potom ju skúsim znova pozmeniť, ak budete chcieť. Tá posledná otázka je znova opakujúca sa, lebo nejaký formát má tento podcast. Keby ste tak mali dať 3 kľúčové rady, budúcim malým a stredným podnikateľom, tak aké by boli?
Aj nad týmto som rozmýšľal pred podcastom v aute. By som to povedal, aj ako ľuďom, ktokoľvek si myslí, že to je cenné. Buďme úprimní k sebe. Najčastejšie klameme seba. Je to to, čo ma baví, som, kam, prečo – toto hovorím, pýtajme sa seba, prečo. A tým idem k druhému. Buďme odvážni prijať tú pravdu, ktorú zistíme. A k tej odvahe treba láskavosť k sebe, častokrát sme na seba veľmi prísni, potom sme aj na iných. Asi by som povedal, buďme úprimní k sebe, láskaví k sebe, tým pádom sme úprimní k iným, aj láskaví k iným. No asi má zmysel to s úsmevným uzatvoriť, takže snívajme. Lebo keď si zavrieme oči a snívame, tak potom k nim potrebujeme odvahu, a keď tá jednička, dvojka sa dá dokopy, že budeme úprimní a láskaví k sebe, tak príde aj tá múdrosť, tie zručnosti, a z toho sna vzíde tá naša cesta, že čo je to naše miesto na svete. Takže asi snívajme, však to je krásne.
Súhlasím. Chcela by som Vám veľmi pekne poďakovať, že ste prišli dnes, že sme sa mohli dotýkať biznis vecí, aj keď sme vlastne hovorili o filantropii, a neziskovosti, a vôbec o tom, že zmysluplné veci nemusia byť len v podnikaní, ale práve v podnikavosti a tvorivosti. Ja by som Vám chcela zaželať, aby ste snívali, a aby sa tie sny aj splnili. Najmä teda, príde mi veľmi zaujímavý ten sen, že by sa to rolloutovalo[41] aj do ostatných krajín, tak to Vám naozaj držím palce. Ale dovtedy, tak celkom pragmaticky držím palce aj v tom, aby ste mali dostatok ľudí, ktorí budú ochotní byť buddies, aby ste našli dostatok ochotných partnerov, aby sa dali podporiť aj ľudia, ktorí vlastne musia byť zamestnaní, aby to tam fungovalo. Vám želám, aby Vás ešte dlho napĺňalo to, že ste našli to riešenie. Asi. 😊
Snáď. 😊
Veľmi pekne ďakujem, že ste tu dnes boli.
Ja ďakujem. Usmievajme sa, život je krásny. Vďačnosť a úsmev na každý deň každému prajem. Pekný deň.
Podobne, všetko dobré.
Ďakujem.
[1] vnútorné volanie, potreba, pocit
[2] break-even, break even point (angl.) – bod zlomu; také množstvo produkcie firmy, pri ktorom nevzniká žiaden zisk ani strata; ak sa dosahuje takáto produkcia, potom sa tržby rovnajú nákladom
[3] part-time job – práca na čiastočný úväzok
[4] sprepitné
[5] headhunter – “lovec mozgov“, špecialista náború a výberu pracovníkov
[6] kontrolór rozvoja podnikania
[7] silne finančná
[8] P&L (profit and loss) – výkaz ziskov a strát je vo finančnom účtovníctve prehľadné usporiadanie všetkých výnosov a nákladov za určité obdobie, ktoré ukazuje aj výsledok hospodárenia za toto obdobie, ktorý je rozdielom týchto výnosov a nákladov.
[9] správa peňazí klienta, správa aktív, je smerovanie celého portfólia klienta alebo jeho časti inštitúciou finančných služieb, zvyčajne investičnou bankou alebo jednotlivcom.
[10] kľúčové ukazovatele výkonnosti (angl. key performance indicators, skr. KPI) sú praktické ukazovatele, ktoré kvantifikujú celkovú výkonnosť podniku vo väzbe na príslušný globálny cieľ či kritický faktor úspechu.
[11] CFO (chief financial officer – finančný riaditeľ, CEO (chief executive officer) – výkonný riaditeľ
[12] prípadové štúdie a analýzy
[13] hodnotné
[14] eat or be eaten – zjedz, alebo budeš zjedený; metafora
[15] z angl. price – cena; ako sa naceňujú swapy = druhy kontraktov vo finančníctve
[16] rizikový kapitál / rozvojový kapitál
[17] nevyžiadaná rada
[18] angel investor – anjelský investor, poskytuje kapitál, obvykle za podiel v spoločnosti alebo participáciu na zisku
[19] nazaujatá rada
[20] prúd
[21] vedomý, uvedomelý
[22] urobiť niečo povrchne, nepreniknúť do hĺbky
[23] verejné zdravie, zdravotníctvo, zdravotná výchova
[24] Návrat – občianske združenie
[25] škálovanie – mechanizmus, ako realizovať rast firmy; pojem zo sveta startupov
[26] z angl. event – udalosť
[27] z angl. buddy – kamarát, parťák
[28] zhoda
[29] riešenie
[30] Aký je problém, ktorý riešiš?
[31] užívateľ
[32] zákazník
[33] ultimatívny vlastník, ten, kto je reálnym adresátom riešenia
[34] plný pracovný úväzok
[35] enable-ri = tí, čo umožňujú javom sa udiať, od anglického enable
[36] požiadavka, nárok
[37] z angl. set up – nastavenie
[38] postoj, stanovisko
[39] For where your treasure is, there your heart will be also. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce. (Matúš 6:21)
[40] v zmysle podnikajúcich v neskoršom veku
[41] rozvinulo