V tejto časti podcastu Diagnóza Podnikateľ sa dozviete:
- Ako začať podnikať – sám, či s niekým? A s kým?,
- aké pozitíva prináša podnikanie na voľnej nohe,
- načo sa má zamerať začínajúci podnikateľ,
- že podnikanie nemá rado skratky,
- prečo je dôležité zaviesť si pravidlá, ak podnikám s niekým,
- čo je to Ikigai.
Dôležité odkazy z podcastu:
Chcete si podcast radšej prečítať?
Mojím dnešným hosťom je Anka Hudáková. Stratég v oblasti ľudských zdrojov a firemnej kultúry. Anka, vitajte.
Ďakujem veľmi pekne za pozvanie.
Dnešná téma tohto podcastu sa bude viazať na HR veci, na organizáciu, a na to, či podnikať sám, alebo s niekým. Ale než začneme, tak by som Vás chcela poprosiť, aby ste sa predstavili. Aby ste povedali, odkiaľ ste, z akej oblasti. A možno aj to, že prečo by si Vás mali Vaši klienti vybrať.
Tak skúsim. Som Anna Hudáková, ako ste povedali. Kto som, tak som mama 😊, som manželka, som sestra. Mám plno funkcií. A po dlhých rokoch v korporáciách, ako HR v medzinárodných korporáciách, som teraz konzultant, mentor, kouč. Pomáham ľuďom, a vlastne zužitkovávam to, čo som sa naučila. A snažím sa odovzdať to, čo som ja získala. Pomáham ľuďom, aby rozvinuli svoj potenciál, a aby ten život a práca boli radosťou.
Musím Vám povedať, že minimálne, keď človek zájde na LinkedIn, tak všetci chcú byť kouči, a mentori. A začína to byť také zložité, aby sa človek takto označil, lebo sa náhodou ocitne v tej mase ľudí, u ktorých kvalita sa veľmi hýbe. Tak by ste nám mohli povedať, s tými Vašimi skúsenosťami, tí všetci, ktorí s Vami robia, tak asi vedia, že vybrali dobre. Ako ten prvý moment prekonávate, keď je situácia takáto? Aj Vy to takto pociťujete?
Pociťujem to tak. Ja som vďačná za to, že mám mladé kamarátky, ktoré ma často challenge-ujú (smiech). No a po brainstormingu pred pár týždňami napádali práve to, prečo ja som taká tá jedna z tých veľa koučiek, a mentoriek, a konzultantov. Tak sme v tom brainstormingu zmenili môj titul. Pretože to, čo ja dávam, je vlastne people and culture strategist. Čiže to, čo ja do toho viem dať, je práve ten ľudský moment v tom biznise, po mojich skúsenostiach, práve s ľuďmi so zmenou kultúry, so zmenami, ktorými teraz prebiehajú ľudia a firmy, a to, ako tie zmeny vplývajú na ľudí. A to, ako pomôcť ľuďom v týchto zmenách. Takže to, čo mňa možno odlišuje, sú tie moje skúsenosti. Možno môj prístup. Ja som taký notorický optimista.
Chápem.
A v podstate, asi to je možno také iné. Ja to nerobím len pre biznis, pretože v tom biznise som už bola dosť dlho. A skôr sa teraz naozaj snažím uľahčiť život, či už mentorujem mladé manažérky v rámci programu Odyssey, aby sa dostali do vyšších pozícií. Pretože tie ženy nie vždy sa vedia presadiť v tých vyšších pozíciách. Pomáham možno zlepšiť trošku Bratislavu, na magistráte som bola súčasťou výberových konaní na vedenie mestských podnikov. A čo ma najviac teší, že sme pred rokom znovu oživili Open HR fórum, kde naozaj s partiou nadšených HR-istov, my tomu hovoríme taký organizovaný freestyle (smiech), prispievame k tomu, aby to HR na Slovensku sa posúvalo. Aby bolo lepšie, aby sme si navzájom vedeli pomôcť, aby sme sa navzájom inšpirovali. A hlavne sa nám to teraz veľmi rozbehlo počas korony, keď sa za pochodu učíme, ako to zvládať, ako tieto situácie zvládať. Toto naše Open HR fórum si urobilo okruh 700+ ľudí, ktorí sú virtuálne spojení. A my sa veľmi tešíme, že raz sa nám podarí opäť stretávať osobne, ako to pôvodne pred tým rokom začalo.
Stihli ste v tom prvom vstupe Vašom porozprávať to množstvo aktivít, čo robíte. Tak sa len vrátim k tej otázke. Ja som sa vlastne pýtala pre to, aby sa nestalo, že keď Vám budem hovoriť v tomto rozhovore, že mentor, alebo kouč, aby to náhodou nebolo akokoľvek vnímené pejoratívne. Skúsim povedať, čo som počula. Ste konzultant. Ste veľmi aktívny človek. A v zásade sa snažíte zlepšiť svoje prostredie, či už tak, že smerom na jednotlivcov, alebo potom aj tak komunitne. Takto nejako je to?
Takto nejako je to. Ja som teraz v tom štádiu, že už sa naozaj snažím odovzdať to, čo som získala. Možno trošku zlepšiť to, ako si tu žijeme, a akí sme.
Tak ja dúfam, že k niektorým tým skúsenostiam sa ešte dostaneme. Celkom ma zaujali. Ale rada by som asi chvíľočku hovorila o tom, ako ste sa vlastne k tomuto príbehu dostali, že dnes ste v tej polohe, povedala by som to tak, že na voľnej nohe. Poskytujete svoje know-how konzultácie, možno aj rady. Viem o tom, že niektoré aj pro bono. Ako sa to stane človeku, že korporát, rôzne, veľké, relatívne vysoké pozície, a potom tento príbeh. Ako sa to stalo Vám?
Asi je to tým, že už som zrelá žena. 😊 No začneme takou tou charakteristikou, pretože ja som z Košíc, a to už je také ako charakteristika skoro. (smiech)
Teraz inak ja som veľmi prekvapená, my sme sa spoznali nedávno, a ja som toto nevedela. Aj ja som z Košíc. To leccos vysvětluje. (smiech)
Asi to bude tým. (smiech) Ja som polovicu života prežila v Košiciach, som rodená Košičanka. Mala som krásne detstvo, v perfektnej rodine, kde ma formoval najviac môj starší brat, o 5 rokov. My máme takú múdru a poslušnú sestru, najstaršiu. Potom išiel brat, ktorý vniesol také dobrodružstvo, by som povedala, a vzruch, do našej rodiny. A potom sa narodila malá Anička. A mamička sa rozhodla, že kdekoľvek ten môj brat bude chcieť ísť s kamarátmi, tak asi to nebude až také zlé, keď zoberie malú Aničku. Tak ja som vlastne vyrástla v partii o 5 rokov starších chlapcov. Musela som hrať hokej, plávať, všetko vydržať, lebo malá poď.
Keď chcel niekam ísť on.
Áno. Mal dosť taký živý život, ma prehadzovali cez plot, musela som im kradnú jablká na veterine. (smiech)
(smiech)
Čiže formovalo ma to, ako zvládať výzvy rôzneho druhu.
Rozumiem.
Naučili ma sebaobrane, bila som sa, a tak.
To je výborná výbava do života. (smiech)
Výborná výbava. (smiech) Potom už v tom staršom období, aby som bola viac dievčatko, tak som tancovala v ľudovom súbore, vo Východniari. Čiže aj to ma trochu sformovalo. Vždy som sa obklopovala ľuďmi, vždy som mala, by som povedala, zaujímavých ľudí okolo seba. A potom som išla študovať, zase v rámci mojej dobrodružnej povahy, na taký nový smer, ktorý vtedy vznikal. Volal sa výchova a vzdelávanie dospelých, v Prešove. A vtedy to bolo buď teória kultúry, alebo podniková výchova. Tak sa to kreovalo. My sme taká skupinka, že nikto by neuhádol, že sme spolužiaci. Napríklad Peter Nagy je môj spolužiak. 😊 A rôzni.
Rozumiem. To boli také časy, keď sa nedalo vedieť, čo z toho vypadne.
Áno. A keď som skončila, tak vlastne ešte bolo to obdobie, pred revolúciou. A aby som mohla robiť tú podnikovú výchovu, ktorá mne sa páčila, tak by som mala byť členka strany. No a keďže som nebola, tak som nemohla ísť robiť na kádrové a personálne oddelenie. A tak som sa rekvalifikovala, išla som robiť do múzea. Ja mám v mojej kariérnej histórii 9 rokov praxe vo Východoslovenskom múzeu, ako odborník na šport, metodik ôsmich regionálnych múzeí, a mala som fond medzinárodného maratónu mieru.
Chápem.
Takže ja som aj múzejník. V minulom živote. 😊 Tam som si odkrútila a užila dve materské dovolenky. Čiže to je také pokojné obdobie môjho života, ktoré bolo zavŕšené mojím najväčším múzejným úspechom. Hneď po revolúcii, prvá výstava, ktorá odišla z demokratického, už nového Československa, do západného Nemecka, do Wuppertal-u, bola moja výstava 60. ročník medzinárodného maratónu mieru. Otvárali mi ju dvaja ministri zahraničných vecí, Dienstbier a Genscher. Dostala som sa zrazu do západného sveta. 😊 No a vlastne to bolo také ukončenie tej múzejnej kariéry. Lebo múzeum sa rozhodlo, že ten, kto je na materskej, tak vlastne ho už asi nebude treba.
Vtedy vlastne už začali tie, by som povedala, dynamické časy po revolúcii. Ja som začula v rádiu taký inzerát, že keď rozumieš angličtine, a chceš skúsiť niečo nové, tak nová značka Coca-Cola prichádza na Slovensko. No a tak som si povedala, že skúsim, a z tých veľa záujemcov som dostala príležitosť. Z materskej dovolenky som rovno nastúpila do tejto dynamickej firmy. Stala som sa sales manažérom v Coca-Cole Amatil, v austrálskej firme.
Tušili ste, do čoho ste vošli?
Nie, ale bolo to veľmi zaujímavé. Boli to úžasné roky, kde sme vlastne na zelenej lúke získavali nových zákazníkov. Coca-Cola nás vyškolila na predaj, na marketing, boli to pionierske roky, a s takou značkou za chrbtom, bolo to úžasné. Tri roky som takto šantila v sales-e. Po troch rokoch si náš generálny manažér Leo Schreiber všimol v mojich papieroch, že som ´graduated kind of HR´ ako on to nazval. Zrazu tá Coca-Cola vyrástla, bolo treba založiť HR. Tak Leo došiel za mnou, že keby ma poslali do Bruselu vyštudovať si HR, či by som založila to HR na Slovensku. Takže toto bola veľká príležitosť, kde ma vlastne získala pre HR európska šéfka Doris Tomanek. A ja som si povedala, že wow, toto by bolo zaujímavé, dobré. Tak som v tom Bruseli si vyštudovala, že čo to naozajstné HR je. A takto som sa ja dostala do najkrajšej časti biznisu.
Rozumiem. Už vtedy sa to volalo HR?
Vtedy sa to volalo HR. My sme začínali na Slovensku, vtedy už sa kúpil aj výrobný závod, takže z tých dvanástich ľudí, ktorí sme boli úplne na začiatku, zrazu bolo 500 ľudí v Coca-Cole. Tak už tomu bolo treba dať nejakú organizačnú štruktúru, nastaviť nejaké systémy. A to som sa ja vlastne za pochodu učila. Na a po piatich rokoch v Coca-Cole sa tá firma z tej našej malej rodinnej firmičky, takej našej, zrazu stala korporáciu. Tak sme v jednom roku všetci z vedenia odišli, okrem jedného. No a oslovili ma vtedy nemeckí investori, ktorí zakúpili Slovak International Tabak, že či by som pomohla v transformácii tohto monopolu na zákaznícky orientovanú firmu. Bola to prvá skúsenosť, kde som mala slovenský a český trh. Bolo to tak, že som chodila aj do Prahy, mala som Slovensko, Čechy, a budovali sme vlastne takú novú organizáciu, ktorá bola orientovaná na zákazníka. Čiže nový sales, nový marketing, nanovo postaviť tú organizáciu, čo bola veľmi zaujímavá skúsenosť.
Viem si predstaviť.
S veľmi zaujímavými ľuďmi. Pretože ja, ako veľmi agresívny nefajčiar, som sa stala tolerantným nefajčiarom. (smiech)
(smiech) To by ste ale mohli vysvetliť. Bolo treba, aby ste boli pri tom, keď ľudia fajčili?
Na poradách sa fajčilo, všade sa fajčilo, a nikto nemohol povedať, že fajčenie je zakázané. Ja som dokonca mala v kancelárii vystavené naše produkty. Jediné, čo mi na tej firme vadilo, že keď som prišla večer domov, tak aj to oblečenie, vlasy, všetko proste smrdelo. (smiech) Ale bola to veľmi zaujímavá skúsenosť, pretože tí tabačiari, tým, že všetci sú proti nim, tak oni sú takí veľmi dobrý tím. Boli to úžasne zaujímaví ľudia. No a tam som vlastne sa dostala do veľmi medzinárodného manažmentu. Môj šéf bol Brit, mali sme nemeckých kolegov, mali sme tam Holanďana, čiže bol to taký naozaj mix. A preto tá skúsenosť bola veľmi, by som povedala, poučná a zaujímavá. Hlavne to, že sme vytvárali takú až novú firmu. K tomu ten český element, kde vlastne v Čechách som mala generálneho manažéra Švéda. Veľmi zaujímavý tam bol tiež medzinárodný tím. Skutočne som sa veľmi veľa naučila v tejto firme. A tam, v tejto firme, ma potom v roku 2000 našli najväčší investori v tom čase, Deutsche Telekom. Dostala som ponuku, že či sa budem podieľať na transformácii slovenských telekomunikácií. Čo bola teda naozaj veľká výzva, pretože to bol mohutný monopol, veľmi veľká firma. A dokonca, keď som sa rozhodovala, tak môj britský šéf v tabaku bol úplne nadšený, že Anna, veď ty si dostala úžasnú ponuku, to znamená, že si najlepší HR manažér, keď si vybrali teba. Tak ešte aj s touto podporou som sa rozhodla, že teda tú výzvu skúsim. Vzala som odvahu a skočila som do tejto výzvy.
Dostávali ste samé zaujímavé ponuky, ale určite to nie je tak, že sa Vám to len stalo, nejako náhodou. Počas týchto období ste nikdy neuvažovali o tom, že by ste radšej podnikali?
Ja asi nie som až taký podnikavý typ. Dokonca my sme sa s manželom dohodli – pretože keď som ja začala v Coca-Cole, tak môj manžel, ktorý bol učiteľ, a ktorý vlastne celým nastavením je taký učiteľ, sa rozhodol, že začne podnikať. Začal podnikať v oblasti drevených hračiek. On má misiu, že deťom treba rozvíjať motorické zručnosti, a snaží sa do školstva, do materských škôl, a do prvého stupňa, dostať takú školu hrou. No a s touto misiou môj manžel podniká, veľa rokov na Slovensku. A videla som, aké ťažké a náročné je to podnikanie, takže ja som prevzala na seba tú starostlivosť o rodinu. 😊
Rozumiem.
A manžel teda plní túto svoju misiu. Popritom, aby vedel tú hračku, by som povedala, finančne dotovať, tak mal druhú časť toho biznisu, kde robil nábytok, a všetko možné z toho dreva. Zariaďoval banky, čo bolo veľmi úspešné. No ale stále sa snaží o tú svoju misiu, aby sa slovenské deti rozvíjali hlavne v tom útlom veku. Ja verím, že raz táto misia môjho manžela bude úspešná, a že to presadí.
A Vy ho podporujete.
Ja ho veľmi podporujem.
To znamenalo, že ste nemohli podnikať.
Ani nie, že nemohla, možno že som až taká odvážna nebola. Videla som, aké náročné je podnikanie na Slovensku.
Rozumiem. Áno, byť pri blízkom, pri niekom, kto podniká, tak s ním zažívate všetky tie turbulencie.
No ale vravím, hýbali ste sa po rôznych pozíciách, ktoré všetky boli také s veľkou výzvou. A naberali ste celý život skúsenosti, ktoré dnes evidentne v tom svojom biznise, alebo tých konzultáciách, v tom mentoringu, a ďalších aktivitách, veľmi zúročujete.
Ja som asi mala to šťastie, že jednak som mala šťastie na vzácnych ľudí, ako mojich šéfov a mojich kolegov, ale aj ja som sa obklopovala šikovnejším ľuďmi, ako som ja. Väčšinou som si hľadala do tímu ľudí, ktorí naozaj chceli, ktorí mali ten potenciál. Hlavne v tom Telekome, ten môj HR tím, na ktorý som veľmi hrdá, to sú teraz HR riaditeľky kade-tade, úžasné ženy. Už sú matky, a úspešné manažérky, alebo dokonca aj podnikajú niektoré. Takže ja sa snažím, aby som mala okolo seba ľudí, ktorých tá práca baví. Aby tá práca mala zmysel, aby sme tou prácou niečo vybudovali. A to sa nám, myslím, v Telekome darilo. Takže ja som rada, že som mala šťastie na takých šikovných a správnych ľudí okolo seba.
Chápem.
Toto ma napĺňalo práve tou energiou, ktorú som do toho dávala.
Priznám sa Vám, Anka, že ja som Vás zavolala nielen preto, že ste ma veľmi zaujali, keď sme sa spoznali, ale aj preto, lebo práve na základe tých skúseností môžeme celkom kvalifikovane rozprávať o tom, že keď človek chce podnikať, a má také možnosti, že bude to robiť buď sám, alebo s niekým, alebo s nejakou veľkou partiou, že čo ho asi môže čakať. Ako tie organizácie môžu vyzerať. To je jedna taká téma, ktorú by som tu dnes v podcaste chcela rozobrať.
Ale mala som ešte druhý dôvod, taký relatívne významný. Mnohokrát to tak ženy majú, ale možnože aj muži v staršom veku, že prekročia istý vek, a potom už majú pocit, že majú málo odvahy, čo ich všetko čaká, že nemôžu ísť podnikať, ani len v takom mode, že by proste poskytovali svoje konzultácie. A pritom mnoho ľudí za tú svoju kariéru nazbiera veľmi veľa know-how, veľmi veľa znalostí, a mohlo by ich zdieľať. Ale stretávam to, že je tam ten faktor strachu, alebo prekonať to, že áno, teraz budem vlastne bojovať sám za seba, budem predávať sám seba, trebárs musím začať robiť určité sales-ové aktivity, aby som si tú klientelu získal. Takže to je taká druhá rovina. Chcela som Vás ukázať ako pekný role model, že to ide, že sa asi dajú tie strachy, alebo nejaké obavy z toho, či to pôjde, prekonať. Lebo Vy ste proste pre mňa ukážka toho. Vyzerá to veľmi hladko z vonka. Asi to nie je úplne hladké, ale vyzerá to veľmi hladko. 😊 Takže možno by sme mali trochu o tom rozprávať, ako ste vlastne k tomu dospeli, že teraz poskytujete rôzne typy tých svojich služieb, a že aké sú vlastne tie rozdiely.
Veľmi záleží na tom, s akým tímom pracujete, a kým sa viete obklopiť. Ja to hovorím teraz už hladko, pretože roky prešli, ale boli tam aj veľmi ťažké situácie. Hlavne v tom Telekome. My sme tam mali, by som povedala, dve stránky tej transformácie. Jedna bola veľmi boľavá, pretože my sme tisíce ľudí museli prepustiť kvôli tomu, ako sa menila technológia, keď sme prechádzali z analógu na digitál, čiže boli tam potrebné nové zručnosti. Budovali sa call centrá, bolo to naozaj pretvorenie firmy. A to bolelo. To bola veľmi boľavá skúsenosť pre tisíce ľudí, a my sme sa to snažili urobiť tak sociálne zodpovedne, ako sa len dalo. Na druhej strane, to bolo vytváranie nových častí, čiže 2500 ľudí sme nabrali zvonku, do tej firmy. Takže tam sa človek naučí veľmi veľa. Niektoré učenia sú boľavé, niektoré sú radostné, čiže ako si to viete zariadiť. Podľa toho, čo bolo v mojej sfére vplyvu, a čo som musela napríklad akceptovať, čo sme mohli pretvárať, a ako sme si to fungovanie, a tú kultúru firmy, nastavili. Ja som mala šťastie, že sme mali veľmi veľkú slobodu, práve v budovaní tej kultúry, a tie hodnoty sa tam naozaj žili. Skutočne sme s tým pracovali, a veľmi veľa sme do toho zapájali ľudí. Dôležité je to, ako zapojíte tých ľudí, pretože zhora sa to nastaviť nedá, to maličké vedenie v takomto kolose nezmôže nič. Pokiaľ nezapojíte ľudí, a nepresvedčíte ich, že to má zmysel, tieto zmeny, aj keď budú bolieť, tak ja som tam vlastne strašne dávala dôraz na komunikáciu, a to bol, myslím, kritický faktor úspechu.
Nemyslíte, že to je kritický faktor úspechu, aj keď je tá firma maličká?
Určite. Pokiaľ nepresvedčíte ľudí až do posledného, že naozaj to, čo robia, má zmysel, a že tí ľudia to budú chcieť robiť, tak určite dosiahnete viac, ako keď to nariadite, a to musia. Tak isto tá kreativita, tie inovácie, tie prichádzajú od ľudí, to nevymyslí žiadny šéf. 😊 Aj keby je neviem aký geniálny. Práve tí ľudia vedia, čo robia, sú experti, veď na to sú tam prijatí ako experti, a oni najlepšie vedia, ako tú prácu robiť lepšie. Takže hlavne to zapájanie ľudí, to je pre mňa alfa omega úspechu biznisu. Ako z tých ľudí dostanete to najlepšie, čo v nich je, a to je vlastne aj tá úloha šéfa. Nájsť si tých šikovných ľudí, vedieť ich motivovať, vedieť ich zapojiť. Vedieť ich vlastne presvedčiť, že to, čo robia, má nejaký zmysel, a má to zmysel pre nejakého zákazníka. A v tom prípade tá firma má šancu na úspech.
Ešte by ma na tom Vašom príbehu zaujímalo, že kedy a ako prišlo k tej transformácii. Dnes už poskytujete hlavne mentoring, konzultácie, a ste na takej, ako ja to vravím, voľnej nohe. Tak o tom nám ešte chvíľku povedzte.
Ja som ešte to posledné obdobie po Telekome mala vo farmácii, kde som bola skoro 8 rokov v Prahe. Moja misia bola integrovať pod strechu Sanofi všetky značky ako Zentiva, Sanofi Genzyme, Sanofi Pasteur, voľnopredajné lieky, proste 1800 ľudí, Čechy, Slovensko, výroba, komercia, vytvoriť z toho jednu organizáciu. Jednak, že to bola tvorivá práca, a druhý veľký motív bolo, že tá Praha je úžasná. Ja Prahu milujem. 😊 A bolo to aj také osvieženie vzťahu, že by sme sa zrazu stali takým víkendovým manželstvom, kde sme si užívali spoločné víkendy. Raz za čas prišiel manžel do Prahy, mali sme tam krásny víkend. Ja som chodievala štvrtok, piatok, sobota domov. Čiže boli to krásne roky. Ale to je presne tá korporácia, že jeden globálny CEO sa snažil o diverzifikovanú firmu, a integrovať všetko. A potom prišiel druhý, ktorý povedal, že toto odpredáme, tamto odpredáme. Čiže farmácia je teraz, ten biznis je skôr o tom, kto kupuje, a kto je kúpený. No a my sme museli odpredať najväčšiu časť biznisu v Čechách a na Slovensku – Zentivu. Ten posledný rok už bol boľavý, lebo to, čo predtým dávate dokopy, tak zrazu to musíte trhať. A tak som sa dohodla, že toto ešte urobím, upracem, a už idem domov.
A už dosť.
A dosť. Už po tom návrate v podstate tomu prispela aj tá zrelosť.
Chápem.
Tak som si povedala, keď sa začali sa ozývať klienti aj z Čiech, aj zo Slovenska, že toto by sme potrebovali poradiť, a tu by som potreboval pomôcť, tu integrujeme dve firmy, tak poď nám trošku s tým pomôcť. Tak sa to nejako…
Rozbehlo.
Rozbehlo samé.
Vravím, že to vyzerá hladko. (smiech)
Lebo ja som vlastne ten prvý rok – ja si stále dám taký oddych. Aj keď som odišla z Telekomu, tak som rok a pol cestovala po svete, išla som do Indie, do Austrálie, a všade, lebo som sa potrebovala vyčistiť z korporácie.
Chápem.
Takže dávam si taký oddych, aj teraz som si dala taký oddych. A išla som za deťmi. Ja mám deti v Kanade a v USA, takže tam mám aj vnúčatá. No a už keď som sa vrátila, tak vlastne to bolo také, že dievčatá prišli, a čo keby sme oživili to Open HR fórum. Tak sme sa začali hrať s tým. Potom sa ozývali klienti, tu nám pomôž, a tak. Tak som si povedala, že veď skúsim. Ja síce nie som až taký podnikavý typ, ale skúsim, čo to dá. V podstate sa to tak nejako samo. Pomohol mi môj synovec, ktorý mi robí ekonóma, tak mi vysvetlil, čo treba k podnikaniu. (smiech) Zaučil ma do toho. A tak som si povedala, že už môžem takto, že už nepotrebujem ten korporát. Že skúsim byť taká viac prospešná pre viacerých.
Takže dnes ste ukážkou toho, že ani zrelosť nie je žiadna prekážka, keď chcete podnikať.
Ja myslím, že nie. Práve to beriem ako výhodu, pretože to je to, čo ja môžem ponúknuť. Lebo ja napríklad nerobím taký ten transformačný koučing, ktorého je teraz dosť, a je potrebný. Ja sa skôr orientujem na ten biznis koučing, alebo na tímový koučing. Potom je to mentoring. Alebo robím konzultanta. Čiže aj teraz mám klientov, kde pomáham firme v tom, ako integrovali niekoľko častí po akvizícii. Potom pomáham v nastavení firemnej kultúry, čiže v komunikácii hodnôt. Jednému novému generálnemu riaditeľovi pomáham v nastavení tímu, a toho, aby tam bolo riadenie výkonu a pod. A potom mám individuálnych klientov, ktorí niektorí sú tiež v nejakom transformačnom procese, alebo riešia svoje nejaké ťažšie situácie. Máme tam zvládanie náročnejších, alebo ťažších ľudí, alebo konflikty. Alebo sú to len také osobné križovatky.
Rozumiem.
Že teda dozreli do toho veku medzi tou štyridsiatkou a päťdesiatkou. To je také transformačné obdobie, keď sa mnohí rozhodujú, ostanem zamestnancom, alebo idem podnikať. Sú to veľké dilemy, ja to chápem. Pretože človek si naozaj hľadá ten zmysel. A zmysel toho, čo robím, aby bol sám so sebou spokojný. Tam ja vidím tú moju pridanú hodnotu. Pretože podľa mňa ten dobrý kouč, mentor, sa vyznačuje tým, že vie aktívne počúvať, vie chápať, vie dávať dobré otázky. A ja hovorím, že najlepšia rada je tá vyžiadaná. Keď je tá rada vyžiadaná, tak potom načriem do tých svojich skúseností. A ja už viem aj v niektorých situáciách poradiť, pretože aj náročnejšie situácie mám za sebou. Aj zložitejšie firemné veci, aj osobné. Čiže ja som skôr ten, ktorý vie pomôcť hľadať rôzne nové riešenia, nové prístupy. A možno tými otázkami posvietiť na miesta, kde by ten človek si sám neposvietil, a pozrieť sa na to z iného uhla.
Chápem. Tak by ste ešte chvíľku možno mohli hovoriť o tom, že ako vyzerá napríklad Vaše rozhodovanie, čo sa týka času. Lebo ako vravím, z toho príbehu to pôsobí hladko, ale predsa len, keď človek začne robiť tento typ biznisu, konzultovať, tak prirodzene mi napadá, že ako si organizujete čas. Ako robíte to, aby ste teda ovládali energiu, koľko do toho dávate? Je to také, že to plynie ľubovoľným časom? Alebo naozaj máte nejak vyčlenenú dobu, kedy robíte? Možno by ste trošku mohli o povahe toho porozprávať. Pre tých trebárs, ktorí uvažujú, že by v takejto oblasti (to je jedno v akej oblasti), takýmto spôsobom podnikali.
Jasné. No ja si myslím, že nejaká tá štruktúra, organizovanie času, je základom toho, že niečo dosiahnete. Pokiaľ vidíte, že niečo má zmysel, dáte si nejaké ciele. Ciele, pokiaľ sa neimplementujú, tak sú len snami. A preto ja už som sa naučila byť štruktúrovaná, a snažím sa doťahovať veci. Čiže mám kalendárik. Čo nie je v outlook-u, tak nie je. (smiech) To vás korporácia vycvičí.
Áno, môžem potvrdiť.
Proste, outlook ten ide, ten ma riadi. Ale teraz napríklad, ako nás tá korona hodila do tých našich bublín a homeoffice-ov, tak ja som skoro všetkých klientov dala online. Ale nastavila som si svoje rituály. Ráno sa snažím dostať na rannú prechádzku, vyvetrať si hlavu, dať si nejaké podcasty do ucha. Môj pracovný čas začína o deviatej, alebo o desiatej. A potom mám nejaké dohodnuté mítingy. Vždy si do toho dám prestávky. Nehovorím, že pracujem 12 hodín denne, to už nie. Ja už naozaj pracujem na tom, aby som hlavne bola zdravá. V tomto veku to už chce viac údržby. (smiech)
Anka, verte mi, viem to pochopiť. Nie že by som bola neviemaká stará, ale niektoré veci už cítim. Chápem to, úplne.
To treba. Ja mám tú výhodu, že môžem ráno plávať doma vedľa kuchyne. Takže naozaj sa snažím. Ja nie som športovec nejaký vážny. Ale mám svoju cvičiacu skupinku, my cvičíme pilates, už asi 15 či koľko rokov, neviem. A je úžasné mať takúto skupinku dám, ktoré spolu dozrievame, do tohto zrelého veku. Mám také svetlé momenty. No a mám svoju rodinu. Čiže ja začínam deň tým, že si pozriem, aké videjká mi poslali moje vnúčatá spoza mláky. (smiech)
(smiech)
Myslím, že tá rodina je taký ten najväčší dobíjač bateriek. Tie moje, teraz bohužiaľ len virtuálne, komunikácie s deťmi, s vnúčatami, tak toto sú pre mňa svetlé momenty. No a snažím sa mať v tom živote takú rovnováhu. Som Vám doniesla taký pekný obrázok, IKIGAI, to je vlastne japonská filozofia spokojného života, kde sú 4 kruhy. Ten prvý kruh je to, čo robíte rada, čo proste milujete, to je to vaše nadšenie. Ten druhý kruh je to, v čom ste dobrá, v čom ste expert. Ten tretí kruh je to, za čo vám sú ochotní ľudia zaplatiť. A ten štvrtý kruh je kruh zmyslu, čiže čo svet potrebuje. A potom sú také dobré kombinácie, kedy sa cítite dobre, a kedy máte problém. Keď napríklad robíte niečo, čo je vaše nadšenie, a ste v tom veľmi dobrá, ale nemáte toho, kto vám za to zaplatí, tak v podstate robíte fajn, len to neprináša žiadne peniaze. Keď sa to kombinuje, že robíte niečo napríklad dočasne, len preto, že zarobíte za to peniaze, a ste v tom dobrá, a máte cieľ, že do budúcna chcem robiť niečo, čo bude mať aj zmysel, tak vydržím to obdobie, pretože za moje zručnosti mi niekto zaplatí. A najlepšie je, keď tie 3 minimálne kruhy sa spoja. Napríklad máte niečo, čo robíte strašne rada, niečo, čo pre svet má zmysel, a ste v tom dobrá, to sú všetci tí dobrovoľníci, ktorí sú spokojní, aj keď im to neprináša veľa peňazí. Alebo sa spoja 3 kruhy, že máte niečo strašne rada, ste v tom perfektná, a ešte nájdete zákazníka, tak to je úplne super. A potom vám len trošku chýba, po čase, že ešte keby to malo taký ten vyšší zmysel, tak to štvrté kolečko sa mi tam doloží. Alebo potom, má to veľký zmysel, som v tom veľmi dobrá, a zaplatia mi za to, tak ste v takej pohode. Ale je tam to srdce? Začnete po chvíľočke rozmýšľať, že tam mi to štvrté kolečko, to srdiečko, mi tam chýba. Čiže je úžasné, keď tie 4 kolečká sú v nejakej rovnováhe. A ja práve ako mentor, alebo kouč sa snažím, aby tí ľudia sa dostali do svojej rovnováhy. Nemusia mať nejaký kariérny úspech, pokiaľ ich neťahá nejaká úžasná kariéra, ale pre mňa je dôležitá tá vnútorná rovnováha. A ja si myslím, že ja som sa tak nejako dostala tým dozrievaním do tých štyroch kolečiek, pretože robím s ľuďmi, a to mám rada. Myslím, že som sa už naučila dosť, a že teda som v tom celkom dobrá. Má to zmysel, pretože hlavne teraz, v tejto pohnutej dobe, vidím, že to ľuďom pomáha. No a dokonca niektorí mi za to platia, a niektorým to robím pro bono. 😊
Zodpovedne Vám môžem povedať, že pôsobíte všetkým, so všetkými prejavmi tak, že ste našli túto rovnováhu.
Ostala by som ešte chvíľku pri tom poslednom bode, čo ste spomínali, že niektorí sú Vám za to ochotní aj platiť. Asi taká ďalšia vec, ktorá by mohla pomôcť tým, ktorí sa rozhodujú, ak by chceli takto podnikať na voľnej nohe, sami predávať nejaké svoje konzultácie, služby, svoje know-how. Ako vlastne sa človek dostane k tomu, že teda niektorí sú ochotní zaplatiť? A vôbec, ako určujete svoju cenu? Teraz nechcem ísť veľmi do detailu, čo je Vašim akoby obchodným tajomstvom. Tam nesmerujem. Skôr skúste prosím tak vyabstrahovať z tej reality, čo žijete. Ako človek môže prekonať tie momenty? Aby vedel trebárs, ako si má stanoviť cenovku, man-day rate, alebo to je jedno, akým spôsobom. A tak isto aj to, že ako by sa mohol dostať k ďalším klientom, ktorí mu môžu platiť.
Niečo z toho, čo konzultujem, je dôležité, keď človek začína podnikať. Aby sa zamyslel nad tým, čo bude jeho value proposition. Čo vlastne je to, čo je produkt, alebo portfólio tých produktov. Keď si zadefinuje tie produkty – ja používam, keď konzultujem napríklad rozbeh biznisu, alebo nejaký reštart biznisu, model canvas, ktorý je veľmi jednoduchý na použitie. Je to jedna strana, kde si môžete naozaj tie hlavné prvky zadefinovať, a podľa toho nastaviť ten biznis. Čiže začíname tou value proposition, potom si zadefinujeme zákazníkov, kto môžu byť moji potenciálni zákazníci; segmentáciu, koho môžem osloviť; a potom tie kanály, ako k tým zákazníkom sa tie moje produkty môžu dostať. Čiže ako budem tých zákazníkov kontaktovať, ako ich získam, ako ich udržím, či je tam potrebný nejaký servis, alebo ako sa budem o nich starať. A po tretie, ako od nich dostanem tie peniaze.
Jasné. To je dôležitá vec. Lebo to je koncovka.
Je to veľmi dôležitá vec, pretože pokiaľ vás ten biznis má uživiť, a ten biznis by mal rásť, tak je dobré si nastaviť reálne ciele. Pozrieť sa, že či tie moje cesty k zákazníkovi sú čo najjednoduchšie, najefektívnejšie, ako tie produkty dostáva, či to dostáva v kamennom shop-e, online, atď. Čiže nastaviť si všetky tie kanály. No a potom vlastne prichádza otázka ceny. A tam odporučím si urobiť prieskum trhu. Pretože väčšinou idete na trh s produktom, ktorý už má nejakú konkurenciu. Pozrieť si, kde ten môj produkt budem pozicionovať, či chcem byť prímiom, či chcem osloviť špičku toho trhu, a budem predávať vysokú kvalitu, a dám si za ňu zaplatiť. Alebo idem na stred, a budem dávať štandardný produkt. Alebo začnem nejakými dumpovými cenami, a skúsim sa na ten trh dostať, a potom by som pridávala ďalej na kvalite. Naozaj si to treba rozobrať, veľmi racionálne si urobiť takúto štruktúru. Model canvas má potom tú ľavú stranu, kde sú financie, čiže aké máte revenue, ako pracujete s príjmami. Ale naozaj ja odporučím veľmi štruktúrovane ísť pri začiatku toho podnikania. Lebo je úžasné, keď sa niekto pustí s veľkým nadšením do toho – ja milujem reštaurácie s bio stravou, a teraz ja si otvorím reštauráciu. Ale keď ten človek nevie, ako funguje reštauračný biznis, a aké sú úskalia, ako si zmapovať riziká, ako nastaviť produkty, ako nastaviť logistiku, celý supply chain, dodávateľov, a všetko, tak to môže byť veľmi boľavá skúsenosť. Čiže tam treba veľmi zapnúť ratio, možno sa poradiť, pozrieť sa, ako v tom segmente fungujú iné firmy. Možno sa pozrieť, čo sa už iné firmy naučili a poučili, a možno si naozaj tvrdo zmapovať možné riziká. A nastaviť si, ako tie riziká minimalizovať. Nadšenie je fajn, určite je dobré. Ja teraz sledujem veľa mamičiek na materskej, ktoré sa pustia do takého krásneho malého podnikania, a veľmi im držím palce.
Áno.
Ja som užasnutá z toho, ako sa virtuálne dá všeličo popredať. A aké všelijaké produkty majú svojich zákazníkov. A ja tomu veľmi fandím, pretože sú to úžasné skúsenosti. A možno mamičky pri tom ostanú, a možno si rozbehnú nejaký podobný biznis. Ale pri začiatkoch, a pri rozbehu, možno sa najprv racionálne pozrieť na to, a povedať si, že ako ja môžem eliminovať také tie najväčšie riziká, aby som to nadšenie vedela zúžitkovať.
Tieto moje podcasty sa veľmi voľne viažu aj na blogy, ktoré píšem. Dnes máme takú tému, taký dvojblog vlastne, lebo to je príliš dlhé. Tá prvá časť sa volá, že ako podnikať, ako začať podnikať, sám, či s niekým. Ten prvý blog vlastne hovorí o tom, aké sú úskalia, alebo zase pozitíva, toho podnikania osamote. Takže sa Vás budem na to pýtať, budem sa k tomu vracať.
Spomínali ste, že pri tom začiatku urobiť si, napríklad, ten biznis model canvas. Skrátka nejakú racionálnu štruktúrovanú analýzu, kto by mohol byť môj zákazník, aj to, koľko by mi mohol zaplatiť. Tak skúsme hovoriť chvíľočku o tom, že trošku jednoduchšie to je, ako pri tých komplexnejších biznisoch, typu reštaurácia, alebo také, keď je človek sám. Cez to všetko, niekedy môže mať človek problém úplne presne získať informácie, napríklad o tých man-day rate-och, čiže tých akože denných sadzbách, alebo hodinových sadzbách. V takomto konzultačnom biznise – Vy ste skúšali, alebo sa to tak vyvinulo, alebo ste skôr zobrali tie svoje skúsenosti z korporátu? Ako ste sa dostali k tomu, že dobre, tak tento zákazník zhruba toľko? Povedzme, že keď je to jedna k jednej osoba, tak je to nejako, a keď je to nejaká firma, je to iné. Možno by ste mohli pri tejto odpovedi spomenúť aj to, že ako sa rozhodujete, že niečo bude pro bono, zdarma.
Možnože na to pro bono sa rozhodujem viac srdcom. 😊 Proste vidím, že niečo má zmysel. Ja mám dosť veľa tých pro bono aktivít, a ja mám niekoľko výhod. Mám výhody, že počas toho života v korporácii, ja som vlastne bola klient takýchto služieb, čiže ja mám dosť prehľad, koľko som platila koučom, mentorom, vzdelávacím firmám.
Agentúram.
A agentúram. Ja som bola prijímateľ týchto služieb, čiže vedela som sa zorientovať v tej komerčnej oblasti. Mám ďalšiu výhodu, že ja, keď som bola v tom aktívnom veku, keď som ešte zarábala na školy mojich detí (pretože to bola moja priorita, tam som investovala tieto moje veľké príjmy), tak toto už mám odtiknuté.
Jasné.
No teraz potrebujem zarobiť na letenky, aby som mohla prelietať do Kanady. (smiech)
Cez ten oceán. (smiech)
Nie, robím si srandu. Samozrejme, že každý potrebuje mať aj určitý zdroj príjmov. Ale v podstate viem si zvážiť, že kde sa môžem pohybovať na tom trhu. Takže časť mojich rozhodnutí je racionálna. Samozrejme, keď pracujem pre firmy, tak oni majú tiež svoje nejaké predstavy, rozpočty atď. A potom sa vieme dohodnúť podľa toho, akú kvalitu, a do akej hĺbky ísť. Napríklad keď robíme audit HR, ako sme nedávno robili pre firmu, tak tam vieme povedať, že ten audit môžete mať do takejto hĺbky, dostanete toľko výstupov, a dohodneme sa presne na výstupoch. A za tie výstupy je to takáto sadzba. Rozhodnite sa, chcete, nechcete. A potom sa môžu dohodnúť, že k tomu ešte dáme nejaké konzultácie. V podstate ja ponúkam tieto svoje skúsenosti. Ponúkam veci, ktoré poznám, ktoré robím, a robila som. Takže by som povedala, že mám aj nejaký ten kredit. Keď hovoríme o individuálnych konzultáciách, mám sadzby pre dlhodobejších klientov, kde sú tie sadzby nižšie, alebo jednorazové. No a potom mám naozaj také, keď robím v podstate takú osobnú pomoc, tak tam mám, by som povedala, symbolickú cenu.
Priateľskú.
Priateľskú, áno. A teda dosť mám tých pro bono aktivít. 😊 Samozrejme, že keď robím pre študentov – mám teraz skupinu študentov, ktorých mentorujem. Mám takú veľmi šikovnú mentee, ktorá nám vlastne založila Open HR fórum students, tak celé to Open HR fórum je freestyle, tam proste nepustíme ani jedno euro do obehu, lebo to by sa stratilo nadšenie. Takže to všetci tam robíme len na základe nadšenia. Sú naozaj veci, ktoré si myslím, že majú zmysel, a tie budem veľmi rada robiť aj naďalej pro bono. Pociťujem aj potrebu odovzdať, keď ja som toľko veľa dostala. Takže je to rôzne.
A povedala by som, že keď človek podniká, a potrebuje mať zabezpečený príjem, tak si treba povedať, že na mesiac potrebujem mať takýto príjem, aby som zaplatila hypotéky a výdavky, ktoré mi treba, toto potrebujem na dovolenku, na šetrenie. Urobiť si nejaký taký malý finančný plán. A podľa toho si povedať, potrebujem tento mesiac toľko a toľko zákazníkov. A budem sa o nich snažiť. Cesty akvizícií alebo moje spôsoby fungovania budú, že toto urobím osobne, toto budem robiť online. Dať si na to nejaký marketing. Či už osobný marketing, alebo virtuálny. Teraz máme rôzne nástroje, je ich spústa.
Áno.
Ja napríklad som využila koronu na to, aby som si vytvorila webovú stránku. Lebo ja som to na začiatku vôbec neriešila, ani mi to nenapadlo. A to ma inšpirovali českí klienti, kde ma odporučili. A teraz tí noví klienti sa pýtajú: a pani Hudáková, máte nejakú webovú stránku? A ja som sa tak zamyslela, no tak nemám. (smiech) Zrazu som sa cítila, že čo som ja taká horšia, že ja ju nemôžem mať? 😊 Teraz hovorím zo srandy. Ale naozaj, že ma to tak prekvapilo, že klienti sa ma tak častejšie začali pýtať, či mám webovú stránku. No, tak asi treba mať webovú stránku, to už vyzerá, že asi sa do toho pustím naozaj. Korona nás nechala doma v tých bublinkách, a ja som ten čas využila aj na to, že som si vytvorila napríklad webovú stránku, ktorú síce nejak aktívne nepromujem, ale je to zdroj informácií o mne, aké produkty a služby poskytujem, čo robím. A keďže som kouč a mentor, tak som ju poňala tak holisticky. Tam človek aj spozná mňa ako človeka. Pretože ja, keď robím kouča a mentora, tak to robím aj ako holistická osoba, osobnosť.
Rozumiem. Myslím, že je veľmi dôležité mať niekde nejaký priestor, kde môžete zľahka, rýchlo, akoby jedným vrzom, povedať o svojom portfóliu, a čosi o svojom profile. To je asi dobrá rada aj pre tých, ktorí o tom uvažujú. V nejakom bode, ak to teda neurobíte aktívne, tak si to od vás môžu vypýtať klienti. Asi to je dokonca jedno, že aký typ konzultácie, alebo teda odovzdávania know-how, to je. My máme taký dlhodobý trend v IT sfére, kde ja robím, že mnohí programátori, a architekti, a pod., sa už rozhodli, že nechcú robiť ako štandardní zamestnanci, ale radšej budú si vyberať projekty po trhu. A teda budú buď živnostníci, alebo budú mať eseročku. To je tiež také malé podnikanie sám so sebou, na vlastnej nohe. A musím povedať, že ľudia, ktorí majú niekde urobenú web stránku, alebo nejakým iným spôsobom to portfólio majú zachytené, sa s nimi oveľa ľahšie dohaduje, oveľa väčšiu predstavu potom máte ako firma. Tak myslím, že tá vizitka, alebo ten profil, alebo proste nejaké miesto, kde môžete takto ľahko demonštrovať svoje portfólio, je dôležitá.
Pamätáte si Vašu prvú faktúru? Zaujíma ma, že či to bol nejaký významný moment pre Vás, že Vám zaplatili za Vaše služby. Pamätáte si to ako niečo zaujímavé, významné?
Zdá sa mi, že tá prvá práve, bola z Čiech. Nie je to taký moment, že by som si ho teraz hneď vybavila. Asi aj vďaka tomu, že sme sa dohodli s tým mojím synovcom, že on prevezme tie ekonomické veci. (smiech)
(smieh)
Ale spomínam si, že som si dala záležať na tom, že ako si budem určovať tie ceny. To som naozaj jednak ja si pozrela, že ktorí dodávatelia. Pamätám si ten proces, ako som si tvorila, aj som to konzultovala s mojím HR kruhom. Takže ako áno, toto som si tvorila, že kde by som sa ja chcela na tom trhu pohybovať, a že kto je môj benchmark. Toto si pamätám. Ale že kto bol tá prvá faktúra, tak to by bolo náročné si spomenúť, to musím pozrieť.
Možno by sme sa chvíľku mohli rozprávať o tom, aké to má výzvy, takéto fungovanie. S jednou takouto dámou, ktorá je fotografka, som sa rozprávala vo svojom prvom podcaste. Ona hovorila, že jedna z vážnych výziev je, že ona vlastne predáva nejakým spôsobom svoj čas. A ten má proste limit, fyzický, toho, že koľko dokáže robiť. Čiže tí konzultanti určite majú takúto výzvu, aby si vedeli vlastne zarobiť tak, že to nie sú tzv. spotené peniaze. Neviem, či ste počuli ten výraz. Na to, aby som dosť zarobil, si to musím tak nacvakať, že vlastne robím hrozne veľa. Tak ako by ste prípadne s týmto challenge-om ľuďom odporučili naložiť?
Ja myslím, že ten čas si treba vedieť zorganizovať, a vedieť si dať reálne ciele. Tie prvé dva roky podnikania asi nebudú zlatá baňa. Je to skôr o tom rozbiehaní, o investíciách, o mapovaní trhu, o presadzovaní sa na trhu. Prvá dovolenka nemusí byť Maurícius ani Zanzibar, možno tie prvé dovolenky stačí ísť na chatu do Nízkych Tatier. Potom si postupne povedať, že to podnikanie mi prinesie jednak radosť, aj peniaze, aj budem mať spokojných zákazníkov. Pretože keď nebudete mať spokojných zákazníkov, ktorí sa k vám budú vracať, a ktorí vám dajú dobré referencie, a pôjdete nejakými skratkami… To podnikanie nemá rado skratky. Akýkoľvek šikovný ťah na zákazníka, keď už, na hrubo poviem, že obabrete nejakých zákazníkov, sa vám stokrát môže vrátiť. Zákaznícka dôvera sa buduje pomaly, ťažko, nie je to ľahká vec. Ale môžete ju stratiť jedným vrzom. Jedna akcia, a vy môžete stratiť dôveru zákazníka. A verte tomu, že zlý chýr sa šíri osemkrát rýchlejšie, ako dobrý chýr. Pozor na to, ako si budovať, a ako si udržať dôveru zákazníka. Ja by som veľmi odporúčala nerobiť skratky. Život nemá rád skratky, ani podnikanie nemá rado skratky.
A ešte posledná taká otázka. Vy vyzeráte veľmi prirodzene, že si tvoríte nové kontakty, v takej tej sociálnej sieti, sa tak hladko hýbete. Každý máme nejakú povahu, takže takto to vyzerá.
Ďakujem. 😊
Ale možno by ste mohli trošku o tom porozprávať, keď sa potrebujete spoznať s novým človekom, alebo to vidíte tak, že tento človek by mohol byť zaujímavý nový klient. Ako postupujete? Skúsite nájsť niekoho, kto ho pozná? Skúste trošku porozprávať o tom, ako vyzerá tá akvizícia, keď to je vyslovene že človek človeka.
Ja som počula, že je taká teória, že keď poznáte 6 ľudí, tak sa viete dostať ku každému (smiech), že určite nájdete kontakty. Na našom malom Slovensku, myslím si, že to aj je možno menej ako 6. Preto som aj začala tým detstvom, ja som väčšinou bola obklopená ľuďmi. A jednak tým mojím nastavením. Ja som človek, ktorý je spoločenský, ja som extrovert. Som človek, ktorý sa rád pohybuje v spoločnosti. Čiže nemala som nikdy nejaké veľké problémy v nejakom kolektíve. Aj to, že som možno mala šťastie na dobré kolektívy. Ja mám také aj moje osobné hodnoty, ktoré sú jednak integrita, zvedavosť, taká odvaha. Toto sú veci, ktoré mi sú dané. A možno že sú vypestované životom. A asi to mi pomáha, že sa tie kontakty nebudujú ťažko. Keď nadväzujem nové kontakty, tak v podstate si asi vyhľadávam ľudí, ktorí sú, by som povedala, moja krvná skupina. Veľmi veľa tam zohráva také to nadšenie. Ja som vždy vravela, že je taká tá iskrička v očiach, alebo vidíte, že ten človek má drive, alebo má tú energiu. Tak toto mi pomáha pri nadväzovaní kontaktov.
Chápem. Ešte by ste mi možno mohli povedať, do akej miery je dôležité, aby ste dostávali referencie. Koľko z toho celého, keď nakontaktujete ďalších ľudí – je to často, že Vám povedia, že dostal som kontakt od toho, lebo mi povedal, že spolupráca s Vami bola dobrá, tak by som s Vami tiež chcel niečo rozobrať. Ako je to dôležité v takomto konzultačnom biznise? Alebo teda v biznise, kde odovzdávate know-how. Nakoľko dôležité sú referencie, také vyslovene osobné?
Ja myslím, že sú veľmi dôležité, priam sú kritické, pretože tento biznis, konzultácie, a hlavne ten mentoring a koučing, je založený na dôvere. Ťažko sa otvoríte človeku, ktorému nedôverujete, alebo u ktorého vám niečo škrípe. Je to veľmi krehký vzťah medzi mentorom, alebo koučom, alebo konzultantom. Preto tam referencia, alebo nejaká dobrá skúsenosť, je základom takéhoto biznisu. Dôvera je prvá, a posledná, a najdôležitejšia.
Tak sme si celkom sprava zľava rozobrali to, ako to vyzerá, keď je človek sám v tom podnikaní. Hlavne teda v takom biznise, kde sa to dovoľuje. Aj sme sa trochu snažili rozkľúčovať, čo sú výzvy. Je ešte nejaká taká výzva, ktorú by ste chceli spomenúť? Niečo, čo je riziko? Alebo vec, na ktorú by mal človek, čo podniká sám, myslieť. A možno Vás tak navediem, lebo to ma zaujíma, aj keď znova vidím, že vo Vašom prípade asi tomuto nečelíte, ale možno medzi klientami máte takýchto ľudí. Zvyknú mi hovorievať ľudia, ktorí podnikajú úplne sami, že občas sa cítia veľmi izolovaní, že sú sami. Dokonca niektorí z nich vyslovene len kvôli tomu si hľadajú spôsob, hoci by mohli mať trebárs office doma, tak si vyberú aspoň čiastočne tzv. coworking. Jednoducho preto, aby mali dostatočne veľa spoločenského kontaktu. Mohli by ste povedať, či sa s tým stretávate, že človek je miestami osamelý, a ako by sa s tým dalo jednať.
Tak ja sa teraz hneď priznám, že keď som odišla z korporácií, tak je fajn užívať si slobodu, užívať si život. Ale to prvé, čo mi najviac chýbalo, je ten pocit, že niekam patrím, že som súčasťou niečoho. A s tým som sa vyrovnávala veľmi ťažko. A myslím, že ja som si to asi nahradila tým mojím Open HR fórom. Mám tú skupinku ľudí, s ktorými fungujem, to je možno taká moja náhrada nejakého tímu, kde pociťujem, že patríme k sebe. Lebo máte priateľov, máte skupiny priateľov, kde patríte, všetko je to fajn, ale ja som celý život bola súčasťou nejakých tímov. Ja som celý život, tie dlhé roky, kráčala ako súčasť niečoho. A zrazu som bola sama. To som sa musela s tým veľmi vyrovnávať. No a toto odporučím, že možno, keď niekto má takýto problém, tak buď si nájsť nejakú náhradu, stať sa možno členom nejakého buď klubu, alebo spoločenstiev, alebo nájsť si nejakú skupinku, do ktorej patríme.
Jasné. Tak asi sme rozobrali všetky veci, ktoré malo zmysel spomenúť pri tom podnikaní osve.
Existujú celé škály toho, ako sa dá potom podnikať s niekým. Môžete byť vo dvojici, môžete mať väčšiu partiu, atď. Asi sa nechcem dotknúť všetkých tých možností, ale skúsme taký krok navyše. Aké sú podľa Vás plusy, a súčasne také výzvy toho, keď človek podniká ešte s jedným človekom. Môže to byť partner, alebo to môže byť nejaký kolega, s ktorým sme sa dohodli, že to založíme spolu. Tak možno by sme ešte chvíľku mohli o tomto hovoriť. Máte veľa skúseností s organizáciou, takže skúsme takúto životnú situáciu.
Jasné. Ja by som to povedala jednou takou múdrou vetou – poriadok robí priateľov. Keď idete do nejakého vzťahu podnikateľského, podnikanie je transakcia. Čiže treba si v tej transakcii vyjasniť úlohy, vyjasniť očakávania, a vyjasniť zodpovednosti. Naozaj si urobiť poriadok. Keď ideme s niekým podnikať, tak si povieme, ja sa budem starať o to, ty sa budeš starať o to. Dopredu si povedať, budeme sa takto deliť. Budeme mať takéto pravidlá fungovania. Už keď sú traja, štyria, piati, už je dobré si povedať, akým spôsobom budeme spolupracovať, ako budeme komunikovať, ako často budeme komunikovať, kto bude mať akú zodpovednosť. Treba si to vyjasniť dopredu. Pretože keď tie očakávania nie sú pomenované, každý sme individuálny subjekt, každý vníma subjektívne realitu. Realita nie je tá istá, ako ju subjektívne vnímame. Navzájom tie očakávania môžu byť rôzne. A keď sa nepomenujú, tak nastáva rozčarovanie. Možno si povieme, že ja som čakal toto od teba, a ty si to neurobil. Alebo sa len budeme cítiť ukrivdení. Alebo si povieme, že ten mi to robí naschvál, a pritom ten druhý si to vôbec neuvedomí, že na vás to môže mať taký dopad. Takže ja sa riadim tým, že jediný človek, ktorého my vieme ovplyvniť, ktorého vieme riadiť, sme my sami. Akonáhle ste s niekým iným, tak si treba nastaviť pravidlá, lebo potom dochádza k nedorozumeniam, zbytočným niekedy nedorozumeniam. Samozrejme je veľmi dôležité povedať si, akým spôsobom, čiže na akých hodnotách, budeme fungovať, akým spôsobom budeme komunikovať, ako budeme dosahovať svoje výsledky. Tie základné hodnoty si treba dohodnúť už aj v malom tíme. Už keď je 5 ľudí v tej organizácii, tak je dobré si povedať, toto je naša vízia, toto je naša misia, zmysel nášho podnikania, a toto sú naše hodnoty. To nie sú veci, ktoré by mali visieť na stene. To sú dohodnuté pravidlá hry, aby všetci sme vedeli, že teraz my spolu hráme volejbal, toto je ihrisko, toto je sieť, a toto je lopta. Pretože keď sa nedohodneme, tak my budeme vedieť, že máme loptu, že sú tu nejaké siete, a možnože niektorí budú hrať basketbal, niektorí volejbal, niektorí budú hrať na malom ihrisku, niektorí na veľkom ihrisku, lebo sa nenakreslili čiary.
Niektorí budú považovať toto za faul, a druhý nie.
A druhý nie.
Ja myslím, že ste to veľmi pekne podali, že si to asi každý vie preložiť do toho svojho biznisu, že čo to asi môže znamenať. Dobré zmluvy robia dobrých priateľov, sa hovorí. A myslím, že to platí aj na dohody ústne, a také pravidlové. To, čo hovoríte, je veľmi štruktúrované, a také postupné.
Ešte by ma zaujímalo, že ako vidíte takú tú typickú start-upovú kultúru. Pretože medzi mnohými mladými ľuďmi sa podľa mňa šíri, už to zvyknem prekladať že urbánna legenda, že to je práve zlé, že najlepšia vec na start-upe, že sme proste všetci kamaráti, a teda je tam taká tá atmosféra pohody. To je trošku v rozpore s tým, čo vravíte. Takže Vaše skúsenosti sú aké?
Ja start-upy obdivujem. A start-upy sú úžasné práve na tom, že je tam to nadšenie, že je tam tá kreativita, že je tam vlastne ten drive, a toto im spôsobuje, že sú úspešní. Do určitej veľkosti sa to dá. Do určitej veľkosti to má spústu výhod. Aj keď máte veľkú korporáciu, ktorá si kúpi start-up, ako sme to urobili v Telekome, tak ten start-up treba nechať žiť svojím životom, aby nebol pohltený tými veľkými procesmi. Ale akonáhle start-up sa rozrastie, a už tá firma prekročí, poviem počet 50 – 80 ľudí, môže nastať chaos, keď tam nedáte nejaký systém do toho. Takže to nadšenie je úžasné, treba si ho udržať, treba si ho udržať práve na tom zapájaní ľudí. Ale keď si predstavíte 50 – 80 ľudí, kde nie sú vyjasnené kompetencie…
Skôr či neskôr to narazí.
Tam sa buď vytvárajú tie čierne diery, do ktorých to tam prepadne, a zrazu sa niečo nestane. Alebo dvaja, traja, štyria, piati, robia to isté, a zbytočne je tam tá energia vydávaná. Takže nastaviť si základné pravidlá, aj pre start-up, ho nezabije, ani mu neublíži, pokiaľ tam udržíte toho ducha kreativity, inovácie.
Anka, ktorúkoľvek tému otvoríme, vedela by som z toho robiť ďalší hodinový rozhovor. Čo keby ste nám povedali, aké máte ďalšie plány.
Najbližšie plány mám, že chcem odletieť do Kanady za vnúčatami na Vianoce. (smiech) Urobíme všetko preto, aby sa dalo. Úplne najbližší plán je tento štvrtok ranná káva, kde budeme práve hovoriť o virtuálnom schôdzovaní, ako nenudiť ľudí vo virtuálnom prostredí, ako ich zapojiť, aké nástroje sa dajú používať. To je úplne najbližší plán zajtra ráno. No a moje ďalšie plány sú – ja teraz rozvíjam takú diskusiu, jednak s mojimi kamarátkami top manažérkami, ale už som začala individuálne s headhuntermi, a s veľkými manažérmi rôznymi, tému, ako pomôcť ženám, mladým ženám, prebiť ten sklenený strop, a dostať sa do pozícií, ktoré sú tak nejak zaškatuľkované ako mužské. Čiže buď generálny riaditeľ, alebo sales riaditeľ alebo COO. Lebo keď už aj máte ženy v tých vysokých pozíciách – nehovorím o Vás, Vy ste výnimka, Vy ste jedna z tých, čo som debatovala.
(smiech)
Tak sú väčšinou že HR, komunikácia, marketingová komunikácia. Ženu vidíte vo financiách. Proste toto už berieme, že tam môže byť žena vo vedení. Dokonca jeden headhunter si až pri našej diskusii, keď sme to rozoberali, urobil takú reflexiu, že veď mne sa dokonca stalo, že ja som sa spýtal klienta: a môže byť žena? Ale nikdy som sa nespýtal: môže byť muž? Ja vidím veľký rozdiel v tom pomere, skúsim po anglicky, competens a confidence, čiže na čo má človek kompetencie, a ako je sebavedomý, by som povedala. Keď máte ženu, s kompetenciami na 80, tak jej confidence, jej sebavedomie, je niekde 70 – 80, nebodaj aj nižšie. Keď máte chlapa s kompetenciami na 60, tak on sa vám predstaví na 100 – 120. Jednak, že tie ženy stále zvažujú – chce sa mi do toho ísť, alebo nechce, stojí mi to za to. Potom tam sú veľké témy, ženy a ich rodiny, a ich priority, čo teraz sme pri nedávnej debate načali s mojimi kamarátkami, veľkými manažérmi na Slovensku. Veľká téma je partner úspešnej silnej ženy. Toto ustáť, a byť na Slovensku manželom ženy, ktorá je úspešná. Jednak, že ja mám šťastie, že môj to ústál. (smiech) Stále mám toho istého už 36 rokov. Nie je to jednoduché. Ja som napríklad mala kolegu, ktorý si neustále robil ako keby dobrú srandu, a oslovoval môjho muža Mister Hudáková. Pre neho to bol fór. Ale skutočne byť na Slovensku manželom, ktorý je oporou, ktorý akceptuje, ktorý funguje, a podporuje doma tú ženu, a vlastne zabezpečuje aj fungovanie domácnosti, rodiny, a celého života, nie je jednoduché. A poviem vám, že ich poznám veľmi máličko. A poznám niekoľko úspešných žien, ktoré možno boli až tak, že sa im nepodarilo mať úspešnú rodinu. Čiže aj to je veľká téma, a s týmito témami sa ja teraz pohrávam. Chceli by sme vyrobiť takú platformu, kde by sme pomáhali ženám pracovať s týmito témami. A možno im pomôcť, ako sa dostať aj na radar tých headhunterov. Keď sa headhunteri pozerajú, robia si ten search, tak sú viditeľní možno tí, ktorí sa vedia presadiť. Tak skúsme pomôcť ženám, aby sa viacej presadzovali, aby sa možno vedeli aj lepšie zviditeľniť, aby mali tú odvahu siahnuť aj po vyšších pozíciách. Žena v tom top manažmente má svoje miesto. Ja stále presadzujem, že tá diverzita a tá inklúzia má veľký zmysel pre to, aby sme robili ten svet lepším.
Máte pekné plány, a určite tá téma, ktorú ste otvorili, tu existuje. To by asi vedelo potvrdiť veľa žien, ktoré sú v takýchto, voláme to C-level pozíciách. Takže chcela by som Vám popriať, aby sa Vám celý ten príbeh, o pomoci ženám prelomiť tú sklenenú guľu, podaril. Aby z toho vznikla nejaká dobrá iniciatíva.
Tak ja dúfam, že budeme spolupracovať.
Veľmi rada by som. Mám samozrejme veľmi limitovaný čas, ale veľmi rada pomôžem.
Chcela by som Vás na záver poprosiť – rozdali sme všelijaké rady, aj z Vašich skúseností, či už osobných, alebo teda prostredníctvom toho, že radíte rôznym, aj veľkým, aj malým firmám. Máte za sebou aj veľké korporátne skúsenosti. Cez to všetko, keby ste to tak mali zarámcovať. Chceli by ste na záver jednu, alebo tri rady, alebo niečo také, s čím by sme mohli dobre zakončiť tento rozhovor o tom, ako podnikať, keď je človek sám?
Keď to má byť také stručné, tak rozmyslieť si, v čom podnikáme. Pre takú tú vnútornú spokojnosť, pre vnútornú rovnováhu, ktorá sa odrazí potom aj na zdraví, je dobré, aby to podnikanie bolo práve to, čo vás baví, čo máte rád, rada. Aby to podnikanie malo zmysel, čiže aby vám to dávalo nejaký zmysel, možno aj taký vyšší zmysel pre vás, aby vás to uspokojovalo. Aby ste robili niečo v oblasti, kde ste dobrý, alebo sa budete zlepšovať, kde viete pracovať na svojich schopnostiach, alebo uplatniť tie schopnosti, ktoré máte. No a v poslednom rade, aby ste za to dostali toľko peňazí, aby vás to robilo spokojnými, šťastnými, a aby ste sa cítili, že áno, tá moja robota ma priviedla do stavu, kde mi je dobre. Čiže je to presne o tom, nájsť rovnováhu, plniť si svoju misiu, nájsť to svoje miesto na zemi. A byť šťastný, a hlavne byť milovaný, a zamilovaný, lebo toto prospieva. (smiech)
(smiech)
A vytvoriť si taký ten svoj svet.
Sme sa oblúkom vrátili k tejto japonskej filozofii, alebo konceptu, Ikigai. Aj v tomto rozhovore Vám chcem povedať, Anka, že ste na mňa pôsobili tak, že Vy ste presne v tomto strede. Že ste dosiahli tento Ikigai stav. Ja Vám úprimne želám, aby ste ďalej v ňom zotrvávali, v tom strede, a aby ste prostredníctvom svojich skúseností a pomoci pomáhali čo najväčšiemu, širokému spektru ľudí, lebo šírite veľmi pozitívnu energiu. Želám Vám, nech sa Vám darí, aj vo Vašom osobnom podnikaní, v mentoringu, koučingu. A aj vo Vašom osobnom živote. Ďakujem, že ste tu dnes boli.
Ja ďakujem veľmi pekne za pozvanie. Bola to veľmi zaujímavá diskusia, moja prvá skúsenosť s podcastom. A ja Vám prajem takisto, aby sa Vám darilo, a hlavne zdravie teraz, aby sme ostali zdraví a aby sme našli to, čo hľadáme v živote. Ďakujem veľmi pekne.
Aj ja ďakujem. Všetko dobré.
Aj Vám.