V tejto časti podcastu Diagnóza Podnikateľ sa dozviete:
- Ako založiť obchod a mať ho skvelý,
- prečo je gastrobiznis taký náročný,
- ako sa vysporiadava s korona krízou Natacha Pacal,
- koľko trvá proces založenia gastro prevádzky,
- ako rozpoznať dobrú reštauráciu od zlej reštaurácie,
- či platí, že Francúzi si užívajú jedlo.
Dôležité odkazy z podcastu:
Chcete si podcast radšej prečítať?
Mojím dnešným hosťom je Natacha Pacal. Natacha je rodená Francúzska, no od detstva žije na Slovensku. Je zakladateľkou a spolumajiteľkou šiestich cukrární, reštaurácie Natacha Pacal Restaurant, a dvoch jedální Vert. Založila tiež celú sieť Koliba. V gastro biznise patrí k špičke už 19 rokov. Dnes sa porozprávame o tom, v čom spočíva jej úspech, a o tom, ako mať skvelú kamennú prevádzku.
Natacha, vitajte.
Ďakujem za pozvanie.
Veľmi rada som, že ste prišli. Je mi jasné, že sa musíte v týchto časoch veľa obracať, lebo HORECA to nemá ľahké, takže si o to viac vážim, že ste prišli. Než sa dostaneme k tomu, že predstavím teda tú tému, a potom si povieme, že ako asi pôjdu tie otázky, tak každému človeku, čo príde, na prvú dám takú otázku, ktorá niektorých prekvapuje. Ale je to už proste taký opakujúci sa prvok, takže ju položím aj Vám. Prosím Vás, aby ste skúsili ten prvý vstup urobiť s tým, že prečo by si Vás zákazníci mali vybrať.
Tak mňa by si mali vybrať, lebo ja to robím so srdcom. Robím to celých 19 rokov, spolu s bratom, naozaj ako rodinnú firmu. A naozaj tam nájdete to, čo by som jedla ja, tak isto, tam, kam by som ja išla ako zákazník.
Rozumiem. Ja milujem Vašu reštauráciu, ktorá sa kedysi volala JaboJrout [Žabožrút]. Dnes už sa volá Natacha Pacal Restaurant. Hádam sa k tomu dostaneme, že ako sa to stalo. Ja, ako váš zákazník, potvrdzujem, že to je fantastické jedlo, ale aj všetko naokolo, naozaj. Ja teda mám takú deformáciu, keďže som manažér, neustále, keď niekam prídem, a mám dobrý zážitok, okamžite začnem analyzovať jednotlivé komponenty toho biznis modelu. Máte môj hlboký obdiv, dobre. To som chcela povedať na úvod.
Ďakujem. 🙂
Takže dnes máme tému, ako mať skvelú kamennú prevádzku. To súvisí s tým, že veľa kamenných prevádzok máte samozrejme. Bude to ako skúsenosť z gastro biznisu, ale myslím, že to je niečo, o čom mnohí ľudia uvažujú. Tento podcast je pre ľudí, ktorí uvažujú, že chcú začať podnikať, alebo už začali, a chcú sa proste poradiť. Alebo samozrejme aj pre tých, ktorí len radi počúvajú úžasné príbehy. Takže k tomu sa dostaneme. Ale ja by som na úvod chcela, aby ste trošku porozprávali o tom svojom príbehu. Váš životný príbeh, podľa mňa, z toho, čo ja viem, je samá podnikavosť. Odkiaľ to pramení? A možno aj ako to začalo. Vedeli ste Vy vždy, že budete podnikať?
Asi som niekde v kútiku duše o tom snívala. Vždy som mala nejakú takú potrebu, že keď raz budem mať deti, že by som chcela mať dostatok času sa im venovať. Čo sa teda bije troška s tým podnikaním, ale skôr je to o tom, že si ten čas viem zariadiť. Keď potrebujem o tretej, o štvrtej, ísť s malým na hokej, tak viem byť v tej mojej firme aj o štvrtej ráno, a viem to dobehnúť, a potom o tretej zdrhnúť.
Jasné.
Takže toto bol taký môj cieľ, vždy, keď som nad tým uvažovala, že ja a podnikanie.
Chápem. To sa objavovalo úplného odmalička? Alebo skôr už keď ste mali deti?
Ja som deti chcela už asi od pätnástich. Som vždy mala vysnívané, že raz budem mať troch synov. Takže áno, tá rodina, a to snenie tam vždy bolo.
Chápem. Čiže to bol taký hlavný dôvod, že podnikanie, akoby ste vedeli, že nejako začnete. Ale ako sa to stalo, že je to gastro?
To podnikanie je aj o tom, a gastro asi, že keď sme žili vo Francúzsku, ako deti, tak moji bratranci mali miestnu diskotéku, ktorá bola jediná široko na okolí. My sme tam s bratom každú sobotu ráno, a v nedeľu ráno, chodili s krstnou upratovať. My sme boli na nich strašne hrdí. Lebo oni naozaj od pondelka do piatku, každý z nich mal svoje zamestnanie, sú to teda traja bratia, a každý piatok, a každú sobotu, proste noci, niekoľko rokov trávili na tej svojej diskotéke. A ja si myslím, že to bol pre nás taký skvelý vzor. Tí chalani to proste dávali, a mali z toho obrovskú radosť. A tam sme videli, že sa dá vybudovať niečo vlastné. A vo Francúzsku, viete ako to je, to nie je, že chodím na diskotéku tu a tu, ale to je tak, že chodím k Markovi, k Julovi, k Pierovi. Tam sa mi strašne páčil ten model toho, že tí ľudia naozaj vnímajú toho majiteľa, že ten majiteľ dokáže byť súčasťou svojho biznisu. To bol vždy taký sen aj priniesť na Slovensko. Ja ako teda tínedžer, prišla som sem v desiatich rokoch, a keď som začala nejako vnímať podnikanie, firmy, a obchody, mala som pocit, že málo gastro podnikov existuje takých, kde si viete povedať, ku komu idete.
Takto isto to pociťoval aj Váš brat? Ja viem, že ste vlastne spolu mnohé aktivity robili.
My všetko robíme spolu. Akurát že teda v tomto období ľudia vnímajú viac mňa, tým, že cukráreň nesie meno po mne. Tým, že ja som tá, ktorá sa rozhodla ísť to vyštudovať, a preto ľudia vnímajú viac mňa.
Rozumiem. Vy ste spolu s bratom vybudovali viacero tých reštaurácií. To je celý príbeh, a je to naozaj také dosť dynamické. To bol aj jeho sen spraviť toto na Slovensku?
My sme veľmi radi, že sme na Slovensku. Keď som sa narodila, tatino bol Francúz, mamina je Slovenka. Keď mamina ostala vdova, tak po niekoľkých rokoch padlo rozhodnutie prísť žiť na Slovensko, preto sme vlastne tu. A ja som s bratom do toho podnikania spadla nejak tak nechtiac. Úvodne mal brat začať podnikať so svojím bývalým kolegom. A ja som mala byť taký pomocník, že teda budeme traja. A v tej dobe bolo veľmi ťažké získať úver, to je predsa 19 rokov. Každý mal priniesť svoj tretinový podiel. A chalan vlastne nevedel si vybaviť úver, ani po niekoľkých mesiacoch. A tým, že nám naozaj celá rodina na to podnikanie požičala, tak veľmi ďakujem mojej svokre, ktorá už vtedy mi ukázala, že treba mať v živote nejaké hranice. Ona mi hovorí, že Natacha, ale on nemôže byť spoločník, keď nič nedal, to takto nefunguje. Proste ten chalan mal doniesť tú svoju sumu do nejakej doby, musíte sa s ním vyrovnať, a musíte sa rozhodnúť, ako ďalej, to takto nemôže byť. Takže vlastne my sme tam mali daný dátum, a po polroku sme ho vyplatili za to, že s nami začal. A ostala som teda v tom, s tým, že som chcela iba pomôcť, a nakoniec som tam s bratom ostala.
Jasné. Inak, gastro je veľmi náročný biznis. Naozaj, ja som teda v rôznych obdobiach svojho života mala šancu vidieť dokonca aj to, že ako ľudia makajú fyzicky, robia kadečo, závisí to samozrejme od toho, aký je setup.
Gastro je náročné, lebo je 7 dní v týždni. My sme teda prevažne v nákupných centrách, lebo to nám pripadalo pred tými devätnástimi rokmi také bezpečné. Tie nákupné centrá boli nové, tam sme mali prvú možnosť, tak sme začali. Gastro je náročné, lebo je proste nonstop. Ja som vlastne kanceláriu, a nejaký manažment, s bratom vybudovala až po trinástich rokoch. Dovtedy som naozaj s tým mojím bratom bola od pomocnej sily, šoféra, nákupcu v metre, všetko proste. Takže mi zvonil telefón od šiestej rána, že Natacha prišla nám škaredá cibuľa, čo s ňou, budem meškať do roboty, čo mám robiť. Po tých trinástich rokoch to bolo neúnosné, museli sme sa niekde posunúť. Ale ono je to naozaj že stále, proste tam neviete to vypnúť o štvrtej.
Kedy ste mali naposledy dovolenku?
Teraz je toto komplikované korona obdobie, ale asi pred piatimi rokmi, keď som teda postavila brata pred to, že buď budeme mať kanceláriu, alebo firmu predáme. Odvtedy som si tak veľmi upratala priority, a napríklad dovolenky trávim len bez mobilu.
Rozumiem. Musím Vám povedať, že mám veľa kamarátov z gastra, samozrejme aj preto, že dodávame do gastra software, ale proste aj preto, lebo keď človek má určitý okruh, mám svoje obľúbené miesta, kde chodím na kávu, alebo proste niečo dobrého. Človek to rád podporuje, najmä keď sú to také podniky, ako Vaše. A ja veľa znesiem, ja v podstate sa musím priznať, že som asi závislá na strese trošku. Snažím sa s tým robiť, lebo si myslím, že to nie je veľmi dobre. Ale ja som povedala, že ja by som gastro nemohla robiť, naozaj nie. Ja vás hlboko obdivujem. Všetkých, čo to robíte, od kuchárov, cez majiteľov. Toľko vstupov a tak neustály kolotoč, že vlastne to bez lásky nejde. Aspoň mi to tak príde.
Tak tak. Ale treba to milovať. Ja stále hovorím, že to gastro robí ten, ktorý to miluje. Tam je naozaj neustále stres, stále niečo riešite. To treba milovať proste. Ja si zas neviem predstaviť inú prácu.
Chápem.
Ako mňa posadiť, či na materskej, nič nerobiť, alebo či niekde do kancelárie, mňa by to nudilo.
Inak, to je hrozne dobre, keď je to takto. Mne sa stáva, že mi ľudia hovoria, že Ty musíš mať toľko vecí. Jasné, že mám veľa vecí, páči sa mi to. Rada to robím, naozaj rada. Takže asi to je také, že potom má človek úplne inú motiváciu to ťahať. Cez to všetko si myslím, že proste to je – ja som sa schválne Vás spýtala, že kedy ste mali dovolenku. A možno by ste mohli povedať, že kedy ste mali dovolenku v tých prvých trinástich rokoch. Mali ste vôbec?
V tých prvých trinástich rokoch sme robili vlastne nonstop, teda každý deň. Volali sme to krátky a dlhý deň. Krátky bol, že som skončila o štvrtej, a potom som ešte išla do metra nakúpiť. Lebo však vtedy sa tak nevozilo.
Áno.
Takže som tak či tak skončila niekedy o ôsmej. A dlhý deň znamenal, že keď sme zatvorili prevádzku o deviatej, tak ešte som riady umývala, lebo sme nemali dostatok zamestnancov, ani peniaze na umývačku riadu, takže sme si ich umývali ručne. To som sa tak okolo jedenástej dostala von. V tom úplnom začiatku, po polroku, som išla so vtedajším partnerom do kina, to bola v Avione taká veľká novinka, nejaké 5D, alebo už si nepamätám aké kino. Ja som tam zaspala teda. Takže bola som strašne dobrá partnerka. (smiech)
Robili sme nonstop. Akože ja si to ani neviem teraz spätne predstaviť, že ako by som to v tejto chvíli, kedy teda už mám naozaj upratané, že odtiaľ potiaľ. Napriek tomu, tak ako hovoríte, aj mňa vnímajú ľudia, že som veľmi akčná, veľmi veľa robím. Ale ja už mám pocit, že je to upratané, lebo teda už viem, čo, kedy, odkiaľ pokiaľ. Ale tie začiatky boli proste nonstop. Ešte po tej jedenástej som bola schopná ísť za bratom do podniku do mesta, v piatok. Ráno o šiestej sme sa opäť stretli v kuchyni. (smiech) Neviem, kde by som v tejto dobe zobrala tú energiu.
Tak ono to je trošku aj o veku.
Presne, tých 20 rokov je predsa 20 rokov. Ale mňa to tešilo. Viete, keď tých ľudí zrazu poznáte po mene, viete, čo kto má rád. Proste vidíte, že sa vracajú. A už si môžete dovoliť jedného zamestnanca. Potom tak nejak nechtiac zavoláte mamu, lebo neviete variť ryžu. A ona príde, a ostane tam 16 rokov s vami.
(smiech)
A už teda chodíte aj s bratom, aj s mamou, každé ráno do roboty.
To je úžasné.
Sa tam všetci stretnete. A potom máte už druhého zamestnanca, a potom si viete už kúpiť aj tú umývačku riadu, a proste už neumývate ručne. Vidíte ten pokrok, ten postup, tak vás to teší, aj keď makáte nonstop.
Chápem. Chcela som o tejto téme hovoriť aj preto, lebo niektorí ľudia, ktorí sú zvonku biznisu, zarobia, a prvé, čo im napadne, je založiť si vlastnú kaviareň, alebo reštiku. A občas sú to také ilúzie, že ako to beží. Takže si myslím, že je dobre, že ste o tom porozprávali.
Tak už sme sa trochu rozprávali, že čo je najťažšie. Podľa mňa toto je najťažšie na tom Vašom biznise. Či ešte je niečo ťažšie okrem toho neustáleho 24/7?
Veľmi vnímam aj rozdiel prijatia zamestnanca. Pred tými devätnástimi rokmi sa dalo vyberať. Toto korona obdobie asi zmení tú situáciu. Ale pred týmto obdobím bolo veľmi ťažko nájsť zodpovedných, čestných, a pracovitých ľudí. Tá mladá generácia nám vyrastá, nechcem povedať, že rozmaznaná, ale už taká nie je veľmi pracovitá, a s takými ideami, že easy life, a málo práce by bolo fajn. To v tom gastre nejde proste, tam si to musíte odmakať.
Čo ste robili pre to, aby ste mohli v takom ťažkom období zohnať ľudí? Ja si pamätám, že úplne na sklonku 2018/2019 už sa stalo, že niektoré terasy neotvárali, lebo proste nezohnali ľudí. Mali ste takú situáciu?
Tak my sa tam postavíme, viete. Aj manžel je našťastie čašník, takže som si dobre vybrala. (smiech) A tá rodina je široká. Proste, keď ľudia vypadnú, tak tam všetci stojíme, sa tam celá rodina postaví.
Keď sa nedá, tak sa nedá, tak robíte sami. Pretože Vám záleží na tom Vašom biznise.
Tak, keď to vybudujete od nuly, a idete krok po kroku.
Jasné. Dobre, tak aby sme nerozprávali len o tom, čo je ťažké. Čo je také najkrajšie na tom biznise?
Mňa to baví. Mňa to vyslovene baví, že tam stále máte čo vymýšľať, tí ľudia sa vracajú. Poznáte ich po mene, z tých zákazníkov sa stávajú priatelia. Ja naozaj mám priateľov, ktorí k nám chodia jesť vlastne 19 rokov, ktorí predtým boli zákazníci.
Poznáte ich životné príbehy, tým pádom, za tie roky. 😊
Hej. 😊 Je to proste radosť, celé, a je to živé. Tým, že to je živé, tak sa to vlastne stále mení. Tá gastronómia bola inde pred devätnástimi rokmi, inde je teraz. Ja som zrovna cez víkend našla doma album spred dvadsiatich rokov, keď sme prvýkrát nafotili jedlá v maminej kuchyni, že čo budeme v tom našom prvom fastfoode ponúkať.
Fakt?
Normálne som to musela poslať nášmu terajšiemu fotografovi, ktorý je proste úplne topka na Slovensku, že pozri sa. A on že, Natacha, toto je naozaj posun. A ja že hej.
(smiech)
Tam teda šalát z bielej kapusty, a šalát z červenej kapusty, a k tomu rezeň. Že kde sme to boli. (smiech) Ale vtedy to tak bolo.
Bol iný kontext. Ale to je úžasné, že ste si zachovali také veci. Lebo niekedy, keď človek začne robiť biznis, jemu ani nenapadne, že toto si mám archivovať, alebo čo. A potom, keď si chcem spomenúť, tak úplne neviem, že kde to mám vytiahnuť. Tak to je super, že to máte.
Trochu by som sa chcela dostať k tomu, akú máme tému, akoby tú vecnú, okrem Vášho, podľa mňa, úžasného príbehu. Takže ešte si skúsme povedať, ako ste si zakladali tie reštiky za sebou. Zatiaľ vynecháme Patisserie, lebo k tomu sa chcem ešte vrátiť. A potom sa trochu budem pýtať na to, že ako teda mať tú dobrú kamennú prevádzku.
Tak my sme začali v nákupnom centre, v Avione. Tým, že tam skrachovala – vtedy bola to chlebíčková prevádzka, a ostala voľná úplne, po nejakých troch alebo štyroch mesiacoch, ako Avion otvoril. A vlastne môj brat otváral celú konkurenčnú sieť na Slovensku a v Čechách, takéhoto fastfoodu. Ja som jeden takýto biznis zachránila jednému človeku, kde ho zamestnanci okrádali, a môj brat na to prišiel, a teda som mu to postavila nanovo na nohy. Takže v tom fastfoodovom biznise my sme vedeli obaja robiť. Keď sa naskytla tá príležitosť, v Avione, tak sme sa tam objednali k riaditeľovi. Prišli sme tam, podľa mňa sme nevyzerali úplne presvedčivo. (smiech) Pýtal sa, či to vieme robiť, my že jasné. A oni mali mať kontrolu zo Švédska. On že okej, keď to dáte za mesiac, tak je ten priestor váš.
Za mesiac?
Hej. Takže my sme teda za mesiac vybudovali prevádzku.
Chytám sa tu teraz za hlavu. (smiech)
Tá prevádzka teda stavebne bola vybudovaná, lebo bola vlastne skrachovaná, takže bola vybudovaná. A za mesiac sme si založili firmu, vymysleli koncept, všetko. Pripravili sme prevádzku na to, aby sme o mesiac otvorili. Aj sa to podarilo. Vtedy sa to volalo Steak & Schnitzel Haus, robili sme vlastne grilované kuracie prsia na milión spôsobov.
Pamätám si to.
A plnené rezne na dva milióny spôsobov.
(smiech)
Jediné, na čo nám už nevyšli peniažky, bolo vtedy na logo, tak sme dlho boli bez loga. Ľudia nás volali že „no name“. Prevádzka „no name“, kde je Arsene a Natacha. Takže takto sme my začali. A keď sme našetrili, tak aj to logo sme potom dokúpili.
Úžasné. Tak to bola prvá prevádzka. Ako sa z toho stala sieť?
To bola prvá. A potom prišla druhá, keď ďalšie nákupné centrum na Zlatých pieskoch otvorilo. Potom postupne sa tieto nákupné centrá otvárali. Všade sme s týmto konceptom išli, ktorý sa potom vlastne zmenil na Koliby. A jedálne začali tak, že majiteľ budovy, kde máme jedáleň, je vegetarián, a chodil k nám do fastfoodu. To som tiež teda môjho mäsožravca brata presviedčala, že robme vegetariánske jedlá. Čo tiež proste v tom období bolo, že čo chceš variť jakú sóju, a čo to budeme robiť.
(smiech) Jasné.
Ten pán je vegetarián, a on teda za nami prišiel: „Počúvajte ma, ja mám vo svojej budove jedáleň, neprídete sa niekedy na to pozrieť? Ja som vegetarián, ja mám problém, kde sa najesť.“ Tak sme sa tam išli pozrieť. On teda nepriznal, že pred nami tam nejakí siedmi skrachovali, to sme nevedeli.
(smiech)
My sme plní nadšenia to teda zobrali, sme tam dodnes, nejakých 17 rokov, či koľko. Takže mnoho tých prevádzok vzniklo z takých náhod.
Rozumiem. Ale aj z toho, že ste počúvali zákazníka.
Áno, určite áno.
Takže dnes už to nie je jednotná sieť, práveže to je taká heterogénna sieť. Už ste skúsili všelijaké koncepty, a segmenty. Vravím, dostaneme sa aj k tomu Patisserie.
Ja by som Vás chcela poprosiť, ak by ste dokázali trošku z Vášho pohľadu, že aký je ten meritórny rozdiel medzi tým, keď podnikáte online, a keď podnikáte v tej kamennej prevádzke. Z Vášho pohľadu.
Ja sa ten online v podstate len učím, pri cukrárňach. Lebo vlastne pri tých fastfoodoch, ani pri tej reštaurácii, som to nevyužívala, nepotrebovala. Tá cukráreň naopak to potrebuje. Potrebuje krásne obrázky, potrebuje, aby ľudia sa vedeli nadýchať tej atmosféry už len z toho, že na tú stránku prídu, a už slintali, a chceli tie zákusky ochutnať. Tá situácia teraz je taká, že my sme ten e-shop otvorili niekedy v novembri, myslím. Takže vyslovene počas tohto obdobia. Tiež sme to stále kvôli financiám posúvali, že však ešte máme čas. Zrazu sme si povedali, že už nemáme čas. Takže ten online biznis mne nie je úplne blízky, ja to neviem úplne porovnať. My robíme s jedlom, ja si stále myslím, že to jedlo si treba vedieť prísť niekde vychutnať, a sadnúť si.
Fyzicky.
Hej, a mať tú možnosť. Určite existujú prevádzky, ktoré fungujú len online. Ale mne by chýbalo zase také, že prídem, pozriem, pokvákam, a som tam súčasťou chvíľu.
Rozumiem.
Ja som teda od začiatku ten biznis mala vymyslený tak, že pri tých cukrárňach, ktoré sú vlastne – my to voláme, že to je darček po tých odmakaných rokoch, čo sa týka toho, že je to naozaj niečo, čo som si vysnívala.
Tak možno ešte ináč položím otázku, a chápem, že to sa nedá akože v jednom vstupe, ani desiatimi vetami. Ale skúsite vytiahnuť také nejaké, buď dobré tipy, alebo také veci, ktoré by si možno akože zdravým sedliackym človek nepredstavil? Ak niekto nás počúva, a rozmýšľa o založení vlastného konceptu, maličkej reštaurácie, kaviarne, čohokoľvek, že čo sú také veci, na ktoré chcete upozorniť, lebo sa mu trošku život uľahčí, a má na to myslieť. Hocičo.
My to máme s bratom jasne podelené. Brat má na starosti financie, on je ten, ktorý vždy tie prevádzky prerátava. Lebo ja by som veľmi išla pocitovo, že tuto sa mi to páči, a ja by som hneď do toho vhupla. A on mi to potom zráta, a povie mi, že či tam príde toľko ľudí na obed, toľko ľudí na kávu, a to sa mi už zdá niekedy voči polohe, že tak asi toľko ľudí sem nedostaneme. Päť a päť je vždy desať, to môj brat hovorí, a ono je to naozaj, že svätá pravda. Vždy tie náklady si dobre zrátať, a naozaj vedieť, že nebudem tam chcieť tráviť celý život, aj keď som majiteľ. Aj keď tá prvotná idea je, že si to tam odmakám, ale raz proste musím rátať s tým, že tam budú zamestnanci. A ten biznis model musím rátať, ako keby som ja bol v pozícii šéfa, aj keď si to tam dlhodobo teda odmakám.
Viete, čo by ma zaujímalo? A to je taká soft-ová vec, chápem, že každý si vlastne musí nájsť takú svoju linku, takú svoju líniu, čo chce urobiť. Ale čo sú podľa Vás také tie nuansy, ktoré rozlišujú dobrú reštiku od zlej reštiky?
Ktoré rozlišujú dobrú reštiku od zlej reštiky?
Čo tam treba esenciálne pridať? Viete, že keď ten človek o tom uvažuje, tak proste bez tohto je to ilúzia, a nepôjde to.
Ten personál je neskutočne dôležitý. A jasné, že kvalita jedál, to ja už považujem, že to by malo byť všade samozrejmosť, že si dávajú pozor, a kupujú naozaj kvalitné suroviny, a varia to čerstvo atď. Ja chodím do reštík, z ktorej mi ostane emócia, to znamená, že z ktorej odídem s dobrým pocitom. A tak isto aj tringelt podľa toho dávam, že kde bol naozaj ten čašník ku mne milý.
Ja tiež.
A kľudne môžu urobiť prúser nejaký, ale proste pokiaľ sa vie ospravedlniť, pokiaľ to nejako vyriešia, tak kľudne dám aj ten tringelt. Ja to naozaj tak vnímam, že sme ľudia, môžeme sa pomýliť, takže tak.
Chápem. Povedzte mi prosím ešte jednu vec, nemusíme dlho. Koľko administratívy je s tým spojené? Je to že pakáreň, alebo sa to dá zvládnuť, ako to je?
Administratívu je už neriešim. Máme v podstate v kancelárii troch ľudí, ktorí riešia administratívu našej firmy.
Rozumiem. Občas bývajú také strašiaky, že hygiena, a tieto veci.
Viete čo, to nie sú strašiaky. Keď to dodržujete, čo máte, a jasne viete, čo máte dodržiavať, tak sú to milé tety, ktoré prídu na návštevu. Akože to vôbec ja nevnímam.
To je super, že to hovoríte. Lebo niekedy ľudí naozaj odrádza to, že keď si predstavia, čo všetko budú musieť zvládnuť, a že ich niekto môže trebárs buzerovať za niečo. Čiže z Vášho pohľadu je to tak, že sú to logické veci, a keď to človek dodrží, tak vlastne je to v pohode.
Skôr prúser môže byť na začiatku, lebo tie zákony sa menia. Napríklad, pred x rokmi nemusel byť priestor skolaudovaný na tento účel, ale vedeli ste ho prerobiť, a hygiena vám ho schválila. Bez toho, aby bol na to skolaudovaný. V tejto dobe už ten priestor musí byť na to skolaudovaný.
Čiže keď potrebujete ísť do priestoru, ktorý takú kolaudáciu nemá, najprv musíte prejsť tortúrou kolaudácie.
Kolaudácie, áno. Ktorou už vlastne mnoho majiteľov budov ani nechce prejsť.
Fakt?
Mnohí to ani nevedia. Tie zákony sa menia, ale tam nie je nič také nelogické, alebo nejak veľmi komplikované. Sú to také logické veci.
- Tak ešte možno jedna vec. Z Vášho pohľadu, koľko trvá normálny taký – nie ten za mesiac, čo ste robili (smiech), ale normálny čas, odkedy si vymyslím, že dobre, chcem reštiku, mám peniaze, idem to skúsiť. Koľko trvá ten proces založenia?
Tak ja mám mnoho konceptov stále v šuflíku, a mnoho som teda zo šuflíka vytiahla. Čakali na to, že kedy bude ich príležitosť. Neviem úplne posúdiť, myslím si, že do pol roka si človek určite dokáže vymyslieť a zabezpečiť financie, nájsť priestor, a pustiť sa do toho. Ale ľahko sa mi to hovorí, viete, keď som zariadila už x prevádzok, a viem presne, že gastro technológia trvá 8 týždňov, architekti robia projekt 2 mesiace. Aj to závisí veľmi od prevádzky, ako ju idete rekonštruovať, ako ju idete stavebne upravovať. Takže nedá sa to úplne. Je rozdiel prevziať už prevádzku, ktorá funguje, alebo teda fungovala, alebo budovať od začiatku. Tak isto je rozdiel v nákupnom centre, kde naozaj všetky tie papiere musia byť v poriadku, od projektantov atď., ako keď si niekto na sídlisku len tak niečo prerobí. Takže je tam rozdiel.
Jasné. No dobre, a ešte jedna taká rovina ma zaujíma. To sú moje skúsenosti, naozaj, aj z firmy (lebo ako vravím, dodávame do reštaurácií software), obrátkovosť v HORECA segmente je dosť veľká. Ja to tak volám, neviem, ako to mám lepšie nazvať. Priemerná reštika, keď je akože zle založená, alebo proste niekto si to zle zrátal, a nevyjdú mu financie a pod., tak dva a pol roka je úplne bežný jav. Takže z Vášho pohľadu, ako dlho môže a má dobrá reštaurácia existovať?
Dobrá reštaurácia sa má dediť, podľa mňa. 😊 A verím, že v mojich cukrárňach budú raz moje deti pokračovať. Ale na Slovensku sa tomu úplne nečudujem, pretože tu sa naozaj považuje, že mám peniaze, tak najľahšie je otvoriť gastro biznis.To taká nejaká fáma tu koluje, že tam sa ľahko zarábajú peniaze. Takže preto si myslím, že u nás je takáto obrátkovosť. Myslím si, že tí, ktorí to robia naozaj tým, že sa tomu odovzdali, a nie len to, že mali peniaze, tak tí sú podľa mňa na tom trhu.
Chápem. Je v tom nejaký rozdiel na Slovensku a vo svete? Či tento typ sentimentu – mám peniaze, tak viem to urobiť, nájdeme všade? Také skúsenosti, čo máte Vy.
Tak Slováci sú v mnohom iní, tak by som to povedala. (smiech)
(smiech) Pekne ste mi odpovedali, tak diplomaticky.
Ja sa stretávam na Slovensku s tým, že mi niekto povie – však ty podnikáš, ty máš firemné auto, ty máš hento, ty máš tamto, je tam taký kus závisti. Nikto nepozerá na to, že mi často zvoní budík o štvrtej. A vo Francúzsku ma búchajú po pleciach, a hovoria mi, že Natacha waw, čo ste vybudovali, ste super.
Rozumiem.
A to mi tu na Slovensku málokto keby povie.
Mení sa to, lepší sa to?
Myslím si, že áno, že ľudia už vedia navnímať, koľko je za tým roboty.
Viem, že to nie je populárna téma, a nechcem tam ani dlho ostať. Ako toto, čo sa tu deje už rok, nielen v našej krajine, ale vlastne na celom svete, korona, ako toto na Vás vplýva? Čo si myslíte, že sa stane so segmentom na Slovensku?
Tak pre nás je to veľmi ťažké, lebo investovali sme roky, štátu sme platili veľa peňazí. Naozaj sme sa tomu odovzdali. A z toho štátu tá pomoc neprichádza taká, aby som mala pocit, že ma štát vníma, že som tu 18 rokov vytvárala niečo. A úspory sú minuté, požičané už je tak isto minuté, takže už sa naozaj čaká len na to, čo štát. A teraz z Ministerstva dopravy nám prvýkrát prišla žiadosť, naozaj včas nám prišla odpoveď, teda včas nám asi aj pošlú peniaze. Doteraz všetko meškalo. Psychicky je to veľmi náročné, lebo mi to máme s bratom vypiplané naozaj. Nám pred tými devätnástimi rokmi sa celá rodina zložila na to, aby sme začali podnikať. Bolo vlastne nemožné získať úver, a brat mal iba nejaký spotrebný, s nejakým brutálnym 16 % úrokom v tej dobe.
Brutal.
Bolo to veľmi náročné. My to proste máme odmakané, a je nám to ľúto. Viete, čo je teraz lepšie rozhodnutie – zatvoriť to, a všetko nechať tak, alebo dokedy sa zadlžovať, aby sme to ustáli?
Chápem.
Proste, my sami sme takí zmätení, nevieme. Lebo napriek tej štátnej podpore nám stále každý mesiac vzniká mínus, a to zas nie je udržateľné do neviem kedy, takže…
Vidíte aspoň svetlo na konci tunela?
Pravdupovediac nie. Ale stále som neni nastavená, že by som sa chcela vzdať.
Ani sa nevzdajte, máte úžasné koncepty.
Ďakujem. 😊
Dobre, skúsime aspoň trošku odľahčiť. Možno by ľudí zaujímalo, že ako sa vysporiadať s tou koronou, teraz tak prakticky. Ja viem, že niektoré jedlá nie je možné prenášať v tých obaloch. Čo ste museli urobiť s jedálnym lístkom? Toto keby sme skúsili, aby ľudia mali predstavu.
Našťastie v tých jedálňach, tí ľudia chodia, je to ako take away. Začali sme teda aj roznášať, ale v podstate my roznášame firmám, ktoré tak či tak k nám chodili jesť. No, ono mnoho ľudí si myslí, že keď neroznášate, tak nevyužívate potenciál terajšieho trhu atď. Ale teraz každý roznáša.
Pretlak je tam.
Presne, je tam pretlak. Tie firmy dovozové už dokonca ani neprijímajú reštaurácie. Musíte tam ísť na žiadosť, na schválenie a tak. Takže reštaurácia je zatvorená. Keď sme to vyskúšali, to naozaj nemalo význam.
Jasné.
Takže jedálne fungujú, cukráreň funguje v zmysle, že si to aj príjmem tú objednávku, aj upečem, aj teda rozvezem. Alebo rozveze to manžel, alebo občas niekoho poprosím, aby mi prišiel pomôcť. Ale je to náročné. Z toho online, a z tých rozvozov, neurobíte obrat, ktorý vám vykryje pri tak veľkej firme, ako mám ja, náklady. Je iné asi, keby som mala jednu výrobničku, žiadnu predajňu, sama si tam vyrábam, dovtedy by som bola zvyknutá na to, že predávam len online, tak by sa mi asi až tak strašne veľa nezmenilo. Ale ja mám vlastne všetky cukrárne zatvorené. A ľudia neboli zvyknutí si chodiť do výroby k nám pre koláče. Ale teda pozitívum tohto obdobia je, že som ju celú tak – polepila som okná, už je tam aj logo, aj tabuľa, aj všetko. 😊 Sa teším, keď chodím do roboty, že to mám také krajšie, keďže občas mi tam niekto príde teraz. Takže je to ťažké proste.
Povedzte mi jednu vec. Fakt musíme trošku špekulovať o tom, že raz to proste prestane. Takže čo čakáte, že sa potom stane v tom biznise? Myslíte si, že skoro pôjde ten segment hore? Alebo že tí, čo sú zdraví, a sa im podarilo nejako prežiť, tak vlastne vyskočia? Máte nejaké také pocity o tom?
Tak ja skôr pocity mám také, že to bude ešte veľmi dlhú dobu pre nás ťažké. V podstate, my napríklad ako firma, si teraz vytvárame dlh každý mesiac, na ktorý raz budeme musieť zarobiť. To znamená, že my vieme, že keď aj otvoríme, tak nasledujúcich x rokov si budeme vyrovnávať – akože my to voláme korona dlh. To už nikto nebude vnímať, za 2 roky to nebude vnímať už ani zákazník, ani môj zamestnanec. Proste každý bude mať pocit, že život už plynie ďalej. Ale mňa to tak mrzí, že budem robiť na to, aby som splatil niečo, čo som nemohla ovplyvniť, čo som nespôsobila.
Chápem. Napriek tomu mne sa zdá, musím Vám povedať, že ja osobne to prežívam. Ja som si nikdy nepripadala ako človek, ktorý musí nejak mimoriadne cestovať. Poznám kolegu, ktorý normálne je že známka cestovateľ; a takí všelijakí ľudia, čo proste potrebujú zážitok. Ja mám rada zážitky, ale som rodinný typ, a napriek tomu už asi tretí mesiac poctivo cítim normálne ten syndróm väzenia. A bytostne čakám na to, aby som mohla ísť do reštaurácie, a normálne kultúrne jesť, a usmiať sa na tých majiteľov. Čiže môžete dúfať na to, podľa mňa strašne veľa ľuďom to chýba.
Ja Vám úplne rozumiem, lebo ja teda naozaj nemám čas chodiť kávičkovať, a po reštauráciách. My teda väčšinou za normálnych okolností pozývame ľudí k nám v nedeľu na obed, to máme taký rodinný zvyk. A mám to ďaleko radšej, keď príde niekto k nám domov, ale normálne mám potrebu ísť s nejakou kamoškou na kávu. Napriek tomu, že nechodievam. (smiech)
To je už bytostné.
To áno, ale ako sa to bude prejavovať, ťažko povedať. Zase ten strach ľudí tam u mnohých môže byť, že proste nebudú chodiť tam, kde sú ľudia. My sme všade v nákupných centrách, kde máte pocit, že okolo vás je mnoho ľudí. Takže neviem naozaj si tipnúť, ako to budú ľudia vnímať.
Je niečo, čo pre vás zákazníci môžu urobiť? Tí, ktorí vedia, že ste poctivý podnik, že proste chcú, aby ste tu boli.
Tí nám pomáhajú aj teraz. Posielajú nám milé správy, naozaj si s mnohými píšem, telefonujem, akože ľudia sú skvelí. To ja zase nemôžem povedať. Ja som veľmi rada za nich, ale je to ťažké napriek tomu. Jasné, že objednávať si zákusky. 😊 Ale ja rozumiem aj tým ľuďom, viete, mnohí prišli o prácu, mnohí majú znížený príjem, mnohí sú doma. Aj ja, keď som doma, tak ten koláč si proste s deťmi upečieme, lebo je to funny, a sme spolu, trávime čas. A deti sa tešia, že vidia výsledok niečoho, čo robili. Takže nemôžem nikoho nútiť.
Chápem úplne. Cez to všetko, fakt je to také jednoduché. Aspoň z času na čas si objednať, aj keď to nerobím pravidelne, tak práve preto, lebo chcem, aby tá reštaurácia tu bola aj vtedy, keď už to prestane. Takéto jednoduché to je.
Hej.
No, poďme ešte k pozitívnejším emóciám. Mňa veľmi zaujíma ešte jedna vec, keby sme sa mohli dotknúť Francúzska. Najprv poviem príbeh, prečo chcem položiť túto otázku. Ja sa Vám priznám, že ja som teda gurmán, mám rada jedlo, poctivo zápasím so svojou váhou, celý život, máme takú dynamickú rovnováhu, máme dohodu, ako to môže fungovať. 😊 No ale to chcem povedať, že môj prvý gastronomický zážitok, ktorý si pamätám úplne zreteľne, mám zápis v šedej kôre, bol vo Francúzsku. A neviem Vám zopakovať, ani kde to presne bolo, nepamätám si proste. Boli sme na nejakej fakulte. Neviem zopakovať miesto, neviem zopakovať, čo to bola za reštaurácia, meno, ale pamätám si normálne tvary, a vôňu. Teraz si to viem vyvolať. Doniesli mi jedlo, ktoré obsahovalo veľmi veľa rôznych syrov, a tak tiekli. A proste bolo to také, že si to pamätám, a Beaujolais som dostala. (smiech)
(smiech)
Potom bolo náročné diskutovať s tými študentami. (smiech) Ale fakt normálne teraz to ešte cítim. Mimoriadne to bolo pre mňa. Tak teraz tá otázka. Stále platí také to mýtické, lebo pre mňa to je mýtické, že Francúzi si užívajú jedlo a víno a kultúru?
Francúzi milujú jedlo, to je pravda. To my máme z detstva úplne jasno. Môj otec bol zo siedmich súrodencov. My sme ako deti boli na krstninej chalupe – predstavte si sedem rodín, mnoho detí (teda šesť rodín, lebo najstarší brat zomrel). Ale teda šesť rodín, mnoho detí, a jedlo sa, jedlo sa. Deti tam behali, a pilo sa, a rozprávalo sa, a sedelo sa. Predstavte si dlhý stôl, a veľa ľudí, spokojných, šťastných, a usmiatych. Takže ja som naozaj názoru, že jedlo spája, jedlo proste vytvára radosť a spokojnosť, a ľudia sú usmiati.
Darí sa toto aj na Slovensku aspoň trošku? Alebo speje to niekde, že aspoň trošku z toho tu je?
Určite áno. Ja si myslím, že aj tá gastronómia sa veľmi za tie roky posunula, a ľudia si už aj vážia kvalitu, už proste vedia oceniť, že za toto zaplatím, lebo naozaj je to kvalitný produkt. Ja si myslím, že áno. Aj veľa cestujú, vidia to vo svete, ako to funguje. Áno, posúvame sa.
Ale je to predsa trošku kulturálne.
Určite áno.
Ja sa Vám priznám, tak stále rozmýšľam, že až sa znova bude dať cestovať, či chcem ísť do Francúzska, lebo sa trochu bojím, že sa nejaké veci vážne zmenili. A že vlastne ten mýtus, viete, čo si nosím v sebe, ten krásny príbeh, že už nie je úplne taký. (smiech)
(smiech) No uvidíte.
Dobre, mohli by sme teraz trošku ešte hovoriť o Patisserie?
Môžeme, kľudne.
Ako ste si to vlastne vysnívali? Možno by ste mohli spomenúť to štúdium.
No ja som si to vysnívala od začiatku, odkedy sme s bratom začali podnikať, pred tými devätnástimi rokmi. Vždy sme snívali o tom, vlastne ako spomienku na otca, že raz prinesieme niečo francúzske. To vždy bolo v nás. Teda tie rezne a tie steaky to neboli, ani neskôr tie halušky. Ale vždy niekde bolo, že mať tak raz svoju reštiku. Čo je teda finančne náročnejšie ako fastfood, aj personálne, aj proste je to iný typ biznisu zase. Takže to sme mali niekde v pozadí, že bolo by to super. A vždy sme chceli priniesť francúzske zákusky. Mali sme jeden priestor, ktorý bol vlastne bývalá pizzeria. My sme ho využívali ako sklad. A stále sme mali vysnívané, že tu raz bude naša výroba. Až sa to teda raz udialo, tá výroba sa zariadila, prijala som jednu cukrárku, a začala som s ňou piecť ako laik, ktorý naozaj nevedel piecť. Ja som skôr bola ochutnávač, ako kuchár, alebo cukrár, v tom období. Môj brat výborne varí, aj mama, ale ja teda sa tak nepovažujem. A že teda ideme robiť tie francúzske zákusky. Ja som mala vždy francúzsku literatúru doma o zákuskoch. To som asi niekde v podvedomí vedela, že raz to budem robiť, vždy som si to čítala. A začala som to prekladať, začala som to s tou kolegyňkou piecť, a bolo to proste hrozné, vôbec sa to tomu nepodobalo.
Fakt? (smiech)
Hej, bolo to hrozné. Akože ja neviem, či vtedy nebol YouTube, alebo ja som bola pripečená, teda nie som moc technický typ. Ja som to len z tých kníh. A vôbec sa to nepodobalo, bolo to krivé, bolo to hentaké, onaké, všelijaké. A ono, naozaj mnoho vecí nepreložíte správne, pokiaľ neviete, čo ten cukrár chce povedať, že ako to máte robiť, alebo nemáte ten grif. Lebo vy dokonca nemáte ani tie zariadenia, alebo tie náradia, ktoré na to potrebujete, lebo sa to inak robí, ako na Slovensku. Takže to bolo hrozné. Asi mesiac sme sa takto hrali, a dávali to celej rodine chutnať. Môj brat, ktorý je na tie financie, mi hovorí po mesiaci, alebo po koľko, že prosím ťa, fakt to stojí peniaze, platíme tam nájom, zariadil som to, že ty začni už niečo piecť. Ja že ok, tak čo teda. A tá kolegyňa, som vedela, že tú cukrársku cukrárinu vie dobre, tak hovorím, že počúvaj ma, urobíme veterníky na veľa príchutí. A ona, že to by kto jedol, to je nelogické, a to proste existuje len karamelový a čokoládový. Ja že nie nie, urobme to.
A teda tiež milujem s manželom chodiť raz za rok do Paríža, chodievame na víkend, to je taký ten jeden víkend pre nás v roku, kedy nie sme mama a tato.
Chápem.
A tam som videla mnoho takýchto mono cukrární, kde naozaj len jeden produkt existoval, a fungovali. Tak som si povedala, že vyskúšajme to. Napriek tomu, že teda asi každý ma odhováral, ja neviem, či bol niekto vôbec optimistický voči tomuto, sme to spustili, a vznikol veterník. Sa to rozbehlo a fungovalo to, a otvorili sme dve prevádzky. Ale ja som stále mala v pozadí, že to nie je to, čo chceme robiť. Že tá myšlienka bola iná. A vlastne, keď sme riešili, ako robiť tú francúzsku cukrárinu, tak sme s bratom sedeli a kukali na seba, že kto to pôjde študovať. A to zase mňa vždy lákalo. Mne sa páči to, že ja mám pocit, že som tam aj architektka, keď to krájam, musím rozmýšľať, ako to bude vyzerať. Vždy som chcela byť učiteľkou, tak musím si vyrátať, koľko kusov z toho bude, musím si prerátať ten recept. Akože ja všetky profesie, ktoré som v živote chcela robiť, som mala pocit, že v tej cukrárine sú.
Jasné.
Tak som si teda pozrela školy na svete. A ja som vždy chcela mať úžasnú angličtinu, tak som si pozerala aj školy v New Yorku, aj kade-tade. Potom som si povedala, že nie. To Francúzsko, naozaj tam to vzniklo, tam je tá cukrárina úplne iná, že idem proste do Francúzska. A dala som si žiadosť, oni ma nakontaktovali, a dostala som sa na tú školu. A teda padlo doma rozhodnutie, že môžem ísť. Tak som išla.
Chápem. Koľko to trvalo?
Trvá to 7 mesiacov. S tým ale, že ja už som v tom období mala dve deti.
To nie je sranda.
Najprv som manžela ukecávala, že ideme sa tam všetci presťahovať, nakoľko mám bilingválne deti. Manžel teda nevie, ale to som si myslela, že on to zvládne. Že jeden školský rok by sme žili tam. Išli sme sa tam pozrieť, to je v takej úplne malej dedinke, hodinu a pol od Lyonu. Tá škola tam má nádherný priestor, je to taký zámok, takže to je úplne očarujúce. Išli sme sa tam pozrieť, a môj manžel je squashista, a on tam hľadal, kde sú tie squashové kurty. Ktoré teda nikde neboli. (smiech)
(smiech)
Tak pozeral na mňa, že akože fakt, ja neviem ani ten jazyk, ani ten squash tu moc nemám kde hrať. (smiech) A proste potom padlo rozhodnutie, že nie, že bude lepšie, keď – ja som vlastne cestovala, každý piatok som prilietavala v noci. A každú nedeľu na obed som odlietavala.
To musel byť veľký sen, keď ste toto dali.
Bol to veľký sen. Je pravda, že som bola už aj pracovne veľmi unavená. Lebo to bolo presne to obdobie, kedy som bratovi povedala, že buď firmu predáme, ale sa tá firma niekde posunie, a musíme vytvoriť nejaký manažment. Ono to tak celé nejak do seba zapadalo, že vtedy vznikla kancelária, kde sú tí traja ľudia, ktorí sú tam dodnes. A museli sa naučiť fungovať, museli sa tie úlohy rozdeliť. Lebo už vtedy sme mali cez sto zamestnancov, ktorí boli zvyknutí volať len mne a bratovi. A bolo úžasné, že ja som bola v škole od rána do večera, lebo ja som si nakoniec urobila cukrárinu aj pekárinu naraz. A oni naozaj sa mi nevedeli dovolať. Lebo ja som bola v škole od pol šiestej ráno, do pol deviatej večera.
To je inak najlepšia vec.
A oni sa mi nevedeli dovolať, a ja som im vždy večer, keď som si našla neprijatý hovor, alebo nejakú otázku, odpísala, že však už si to vyriešil. Lebo oni mi sami počas dňa už aj napísali, že už som to aj vyriešil. Naučili sa, komu majú za čo volať. Ja vlastne po tom návrate z Francúzska som sa naozaj stala šéfkou svojej firmy. Takže trvalo to veľmi veľa rokov. 😊 Ale vtedy som mala pocit, že aha, už nerobím teda desať funkcií, ale že idem naozaj robiť tú cukrárinu.
Tam som sa samozrejme do nej zamilovala, lebo tam vás to učia úžasní profesori, ktorí to milujú. On mieša to cesto na chleba, on vám rozpráva, že Natacha vnímaš, ako ten lepok sa uvoľňuje. A vy kukáte na to cesto, že teda kde to tam máte vidieť. A pozeráte na jeho rozžiarené oči – ako vnímaš tú hydratáciu. A vy kukáte, snažíte sa to načerpať.
(smiech)
Ale oni to s takou láskou robia. A ľudia si tak vážia kuchárov, cukrárov, pekárov, tým, že sú takí gurmáni, že ja som sa tam úplne zamilovala do toho. Takže pre mňa úžasná skúsenosť, a posunulo to teda moju firmu úplne niekde inde, lebo zrazu som si svoj sen mohla začať realizovať.
Úplne rozumiem. Tak už keď hovoríme o tomto, ja som začala ten vstup celý, a celý tento podcast tým, že podľa mňa Vy ste mimoriadne podnikavá. Tak mi prosím Vás vysvetlite, že kde v tom všetkom ste stihli ešte spoluzakladať BUPPI?
To BUPPI je tiež také, že už sme bývali dlho v dvojizbovom byte, s dvoma deťmi, a však často prší. A teda vo Francúzsku takéto kútiky existujú, ešte keď ja som bola malé dieťa. To tiež bolo také, že som hovorila, že tie deti sa nudia vlastne, keď prší, a nemajú až tak kam chodiť, tak urobme taký detský svet. A vždy to bola taká myšlienka. To prvé BUPPI vzniklo na Zlatých pieskoch, kde bola v tom období veľmi milá riaditeľka. A keď sme boli na nejakom stretnutí ohľadne gastra, teda že čo plánujeme nové, tak ja som len tak, akože viete čo, ja to mám tak vysnívané, ale to sa nikdy neudeje, a ja by som taký detský svet chcela otvoriť. Kde sa prídu deti hrať, a budú tam aj s rodičmi, a tak. A ona že: Natacha, poďme do toho. Ja že: Čo? A preto hovorím, že mnohé veci vznikli náhodami, lebo to je naozaj náhoda, že ste na nejakom stretnutí, kde zrovna niečo poviete, a nakoniec to z toho vznikne. A v tej chvíli, ako som si s ňou kvázi tlapla, že idem do toho, som absolútne nemala predstavu, koľko financií na to budem potrebovať. Bola som úplne mimo rozpočtu, ale že úplne mimo. (smiech) My keď sme videli prvý rozpočet na zostavu, tak my sme všetci traja tam sedeli, a kukali sme na to, a všetci sme boli bez slova. Moja predstava 100.000 EUR bola že úplne mimo. (smiech) To proste nestačilo ani na šmykľavky. Takže vzniklo to takto. Dodnes to má môj brat s partiou kamarátov, a ja som to vlastne vymyslela, a pomohla im v tom projekte.
Vy hovoríte, že to je náhoda, a v tomto zmysle Vás počujem. Ale poviem Vám, čo je rozdiel. Ja poznám veľmi veľa ľudí, ktorí snívajú celé roky o tom, že budú podnikať, a majú milión nápadov. Viete, čo je rozdiel? Že Vy sa proste schytíte, a spravíte to.
Hej, to áno.
To je podľa mňa dosť zásadný rozdiel.
Ale ja si myslím, že nič by nevzniklo, keby som o tom nesnívala. Naozaj treba mať tie sny, a treba za nimi ísť. Treba o tom rozprávať. Lebo keď o tom rozprávate, tak ono sa to zrazu aj zrealizuje. Keď proste to máte iba vy v hlave, tak sa to nikto nedozvie. Aj keď by tam bolo možno mnoho prekážok, tak vám nemá kto s nimi pomôcť. Keď o tom rozprávate, tak zrazu sa zistí, že však aj toto sa dá vyriešiť, aj toto sa dá vyriešiť, a zrazu to vznikne.
Normálne mi nahrávate na poslednú otázku, lebo ste podľa mňa na jednu časť už odpovedali. Ja by som sa Vás chcela spýtať takto na záver. Rozprávali sme sa po celý čas o tom, alebo teda značnú časť o tom, že ako mať skvelú kamennú prevádzku. Tak môžete aj z tejto oblasti, ale v podstate môžete úplne ľubovoľne. Tá moja otázka by znela: Keby ste mali také tri kľúčové rady dať budúcim podnikateľom, tým, čo o tom snívajú, že niečo chcú, tak čo by to bolo?
Tak určite si to vysnívať, a ísť si za tým. Potom určite si to dobre prerátať, lebo nikto dnes nechce skrachovať, a tak ako môj brat hovorí, päť a päť je vždy desať. A potom byť dobrým človekom. Mne naozaj veľmi veľa ľudí pomohlo v tom podnikaní, takže asi sa naozaj dobré dobrým vracia. A preto som tam, kde som, tak si to myslím.
Natacha, veľmi som Vám vďačná, že ste prišli. Držím Vám nesmierne palce. Mihalnicami, a celým svojím ja, budem tlačiť, aby ste to prežili, aby ste mohli ďalej fungovať a podnikať, aby som mohla jesť dobré jedlo vo Vašich reštauráciách. Ale nie len ja, ale aj spústa ďalších zákazníkov. Všetko dobré Vám prajem, naozaj. Nech to čím skôr prehrmí, a až raz budeme o tom rozmýšľať, čo sme tu mali za časy, tak už to bude len nejaké také čosi vzdialené. Ďakujem ešte raz, že ste prišli.
Ja ďakujem veľmi pekne za pozvanie.